Peter Cabadaj
Zabudnutý básnik Pavol Kotos
(12. 3. 1922 -- 30. 9. 1942)
Niektorí literárni historici začleňujú tohto básnika a prozaika vedno s Gregorom Cútom, Števom Blavanom, Tónom Jurigom-Jarinom, Karolom Strmeňom, Teofilom Gazdíkom a Jánom Motulkom medzi príslušníkov slovenskej katolíckej moderny. Spoločným putom im bol vyhranený kresťanský svetonázor, prispievanie do katolíckych časopisov a akceptovanie umeleckej inšpirácie z hlavného prúdu katolíckej moderny.
Rodák zo Slivníka (vtedajšieho Silvaša) Pavol (Pavel) Kotos, o ktorom bude reč, je posmrtne zastúpený v literárnom zborníku Pozdrav mladých (1942) s poznámkou editora, že „smutný bol vo svojom básnení, no mal vážne nábehy stať sa dobrým básnikom...“ Prednedávnom uplynulo sto rokov od narodenia, respektíve osemdesiat rokov od úmrtia tohto celkom zabudnutého autora.
Hoci pochádzal z chudobnej famílie, rodičia spravili všetko, aby ich literárnym talentom obdarený syn úspešne absolvoval gymnaziálne štúdium v Prešove. Už počas neho musel mladý Pavol čeliť vážnym zdravotným komplikáciám (tuberkulóza), ktoré v ďalších rokoch naberali na intenzite. Krutú životnú realitu zrkadlí aj tvorcova poézia, spájajúca clivotu srdca s duchovným zmierom a postupnou vyrovnanosťou s vlastným ľútym osudom. Básne a novely zverejňoval v mnohých literárnych a kultúrnych periodikách (Rozvoj, Plameň, Kultúra, Nový rod, Elán, Slovenské pohľady...). Napriek eskalujúcej chorobe pracoval
v redakcii časopisu slovenskej mládeže Plameň, kde viedol rubriku Hádanky; vzápätí ho zamestnal Spolok sv. Vojtecha.
Pavol Kotos, ktorý bol literárne spriaznený s Paľom Olivom a Julom Zborovjanom, písal intímnu lyriku s ťaživým pozadím vlastného smrteľného ohrozenia. Neskorší známy básnik Vojtech Mihálik ho pri hodnotení tvorcov, uverejňujúcich svoje verše a prózy
v študentskom časopise Rozvoj, označil za „náboženský typ človeka, čo mohlo z neho urobiť – po umeleckom dozretí – ďalšieho laického predstaviteľa katolíckej moderny... Svojou hlbokou vierou v Boha a skladaním nádejí v neho je charakteristický Pavol Kotos. Celá jeho tvorba spočíva na pevných základoch viery a oddanosti Bohu.“ (Rozvoj, č. 1/1942)
Zhubná choroba Kotosa natoľko determinovala, že sa, logicky, nevedel vymaniť z pesimistickej ťažoby ani prekonať ubíjajúcu rezignovanosť. Iba vrúcna láska
k milovanej matke dávala básnikovi silu vnútorne čeliť ľudskej izolácii a odcudzenosti. Mimochodom, analógiu registrujeme už v prípade Ivana Kraska...
Ako uvádza Július Pašteka vo svojej excelentnej monografii Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny (2002), Števo Schultz zo Spolku sv. Vojtecha, vidiac v ňom dobrého a nadaného poetu, pýtal od Kotosa verše, keď bol ešte v sanatóriu. Zrejme mal v úmysle vydať mu v roku 1943 debutovú knihu básní. „Nazhromaždilo sa ich vyše dvadsať, mali vyjsť pod názvom Inovať... Zbierka nevyšla a tým sa vytratil mladý Kotos aj z našej poézie.“
Zdravotný stav Pavla Kotosa sa rapídne zhoršil koncom jari 1942. Hneď po nemocničnom liečení odišiel do Vysokých Tatier, kde bol taktiež hospitalizovaný. Napokon ho v septembri uvedeného roku previezli domov do Slivníka, kde v ťažkých bolestiach prežil posledné dni nenaplnenej životnej cesty. Skonal ako dvadsaťročný – zmierený so svojím mimoriadne krutým osudom. „Všetko, čo miloval, zomrelo ako kvety jarné, len jeho poézia i próza zostali živými svedkami tvorivého rozletu.“ Úmrtie talentovaného básnika reflektovalo viacero časopisecky zverejnených nekrológov. Spomedzi mladých literárnych druhov mu „in memoriam“ venovali svoje básne Ferdinand Vokál, Severín G. Zrubec a Vojtech Mihálik.
Peter CABADAJ
Mladá pieseň
Keď pustovníkom raz sa stanem,
oddám sa svätej túžbe,
nebo sa skloní s úžasom
až k samučičkej zemi.
Noc bude krajšia ako teraz.
Dni budú chodiť s ľaliami
v zástupe ako deti.
Večerom príde Kristus sám
-– budeme spievať žalmy a plakať.
Ráno nás nájde v slzách tak,
až povie Kristu usmiaty:
Otec sa nehnevá.
Keď pustovníkom raz sa stanem,
všetko dám Bohu,
len spomienky
pošlem vám na pamiatku...
Kríž v poli
V purpure na horách deň s plačom čaká smrť,
posledný slnka lúč kríž v poli hladká.
Na očiach Kristových odkvitá slzami Láska.
Keď večer rozkvitnú na poli fialky
a hviezdy chvejú sa ako kvapky rosy
vo vánku – ku krížu ktos smutný žaloby nosí.
Dva zraky zmučené stretli sa v bolesti
-– noc závoj prestrela cez polia, lúky –
pod krížom v slzách ktos prežíva Kristove muky.
Tma úzkosť prelieva do ticha nemých hviezd,
pod krížom kľačím sám – v pokore iný –
a ruky zopäté.
Otče – odpusť nám viny.
Pavol Kotos