Gabriela Spustová - Izakovičová:
Môj milovaný kráľ Dávid
RUAH, Suchá nad Parnou, 2015
ISBN 978-80-89604-16-6
V PRÍBEHU NIE JE NIKTO OSAMOTENÝ
"Skutočnosť sveta sa vlastne a spoľahlivo môže ukázať iba tam, kde sú veci videné
mnohými ľuďmi z mnohých perspektív. (Arendt 2002, s. 72).
( Citát prevzatý z knihy Pavla Tomašoviča : Mosty ponad čas, 2015, s. 21. )
V Slovenskej národnej galérii v Bratislave je v tomto období sprístupnená výstavu Nizozemská maľba. Pochopiteľne najcennejšími sú exponáty "majstra šerosvitu" - Rembrandta. Zaslúženú pozornosť návštevníkov priťahuje i Rubensova jediná olejová skica Zasnúbenie Panny Márie.
Na výstave sa môžeme dozvedieť i tento historický fakt: V 16. - 18. storočí bolo bežné, že na vytvorení obrazu pracovali viacerí umelci. "Jeden sa napríklad špecializoval na krajinky, druhý obraz dotvoril postavami a ich príbehom, ďalší zase dodával námety". (Jena Opoldusová) Každý z výtvarníkov je však rozpoznateľný.
Keď som po prvý raz listovala v knihe Gabriely Spustovej Izakovičovej Môj milovaný kráľ Dávid, uvedomila som si ľahučkú podobnosť umeleckej spolupráce. Autorkin príbeh dotvárajú, presnejšie: potvrdzujú žalmy
kráľa Dávida.
Následne mi túto publikáciu pripomenula výstava Evy Trizuljakovej s názvom Príbeh ženy v bratislavskom
Dome QUO VADIS. Výtvarníčka prezentovala svoje textilné koláže. Do svojich kompozícií vkladala aj výstrižky fragmentov vyradených liturgických odevov. Po zavedení reforiem Druhého vatikánskeho koncilu sa mnohé rúcha pálili, aby sa tak predišlo ich znehodnoteniu nejakým iným nevhodným použitím. Niektoré
maliarsky poňaté koláže na spomenutej výstave sú inšpirované aj žalmami kráľa Dávida.
Dve výstavy.
Dve cesty, ktoré ma viedli k publikácii autorky Gabriely Spustovej Izakovičovej, členky Trnavskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov.
Akoby skúsenosti a zážitky zázračne viedli ku knihe, ktorú dnes vyprevádzame medzi čitateľov.
Novela má jasnú koncepciu založenú na sprostredkovaní ľudského príbehu. Autorka sa rozhodla čiastočne odmýtizovať historicky nespochybnenú postavu kráľa Dávida, aby ho následne povýšila na jedinečného
tvorcu posvätných starožidovských spevov ukotvených v Starom zákone. (V knižke je zoznam vybraných žalmov uvedený na s. 127.)
Pri čítaní o Dávidovi v mnohom spoznávame sami seba; svoj život, v ktorom svetlo a tieň, výška a hĺbka
neoddeliteľne patria k sebe. Dostávame možnosť stotožniť sa s človekom Dávidom a z neznalosti i slabosti môžeme s ním prejsť do svetla, čistoty a sily, aby sme nezostali v zmätku. Môžeme sa takto nájsť jednosmernom čase a vyrovnať sa s tým, čo bolo. Lebo podstata každého z nás nie je priklincovaná
v minulosti, v ktorej by sme chceli mnohé zmeniť. Kto by chcel, aby mu vypočítavali to, na čo nie je veľmi pyšný?
Z náboženských spevov starožidovského pôvodu, ktoré Gabriela Spustová Izakovičová vybrala do svojej novely, ma zaujal najkrajší kajúcny Žalm 51 (s. 99). Je pôsobivým prejavom dokonalej ľútosti. Podľa autorky, kým Dávid nadiktoval tento žalm Jedutunovi, mal za sebou veľa skutkov, ktoré ho príliš nectili. Ale bol kráľom. Mal moc odstrániť akékoľvek prekážky, ktoré mu stáli v ceste. Bol síce nábožným mužom, ale robiť mohol, čo chcel.
Nesúďme.
Natíska sa otázka: Kto z nás vie, čo by robil, keby mal neobmedzenú moc? Dávidovi otvoril oči prorok Nathan. Nám kto otvorí oči, aby sme videli dôsledky toho, čo sme zavinili? Napriek obrovskej časovej vzdialenosti, môžeme Dávida v mnohom vnímať ako súčasníka. Zbližuje nás s ním aj to, že občas (občas?) porušíme trojjediný zákon lásky.
Každý z nás kráča po svojej ceste. Ako za čias kráľa Dávida, tak aj dnes máme slobodnú vôľu rozhodovať sa medzi dobrom a zlom. Medzi krásou, harmóniou bytia a nerovnováhou v tele i v duši. Podvedome cítime, že súvislosť medzi touto slobodou a vinou patrí medzi najskrytejšie dimenzie bytia.
Žalm 51, verš 9 (s. 100):
Pokrop ma yzopom a zase budem čistý.
Umy ma a budem belší ako sneh.
Yzop je rastlina s drobnými lievikovito rozloženými kvetmi. Keď sa namočia, pospájajú sa a zachytia veľa tekutiny. V minulosti yzop ponárali do vody a na znak očisťovania kropili ním ľudí. Aj tento úryvok zo žalmu môžeme vnímať ako bezprostrednú paralelu medzi minulým a tým, čo nás v tejto chvíli napĺňa, ako jeden z možných spôsobov dorozumenia.
Novela Gabriely Spustovej Izakovičovej nie je na rýchle čítanie. Ale pozorný a vnímavý čitateľ príbehu kráľa Dávida a jeho žalmov sa pri troche dobrej vôle môže stotožniť s Toblerovým prvým zákonom, ktorý je síce z inej oblasti života, no vystihuje podstatu autorkinho uchopenia témy:
"Všetko súvisí so všetkým, ale blízke veci spolu súvisia viac ako veci vzdialené."
Zlata Matláková
www. teraz. sk /kultura/ bratislava - eva -
trizuljakova - vystava /179820 - clanok.html
Timo Paldankin: Slová do ticha, Zürich 2016