Zlata Matláková ( nar. 1949) je autorka viacerých básnických zbierok, ale často sa prezentuje aj ako recenzentka – najmä domácej literatúry. Poetka, členka Spolku slovenských spisovateľov, pôsobila ako pedagogička na viacerých typoch škôl, vrátane Trnavskej univerzity. Vydala šesť básnických zbierok: Všetky blízke bytosti (2001), V krajine chodidiel (2002), Nečakané veci (2007), Kytica za dverami (2008), Rozopnutá duša (2009) a Nepoznaná(2010). Je autorkou metodických publikácií o tvorivom písaní, podieľala sa na zostavovaní kníh, ktoré napísali a nakreslili deti (napr. Ahoj, svet 1986 a Načo nám je umenie s Rudolfom Filom 1991). Spolupracovala na scenároch o literárnej tvorivosti v televízii (Poďte s nami) i v rozhlase (Lovci perál).
Jej tvorba je súčasťou viacerých slovenských i stredoeurópskych antológií. Publikovala v Taliansku (preklad Daniela Laudani), v Srbsku (prekl. Ana Dudášová)a v Rumunsku (prekl. Maria - Dagmar Anoca a Lucian Alexiu). Dlhodobo pracuje v porotách slovenských i medzinárodných súťaží (Literárny salón, Cena Literárneho fondu, Literárny Kežmarok, Cena Spolku slovenských spisovateľov, Cesty, O Cenu Slovenského učeného tovarišstva... ). Za tvorivú pedagogickú a literárnu činnosť získala Medailu sv. Gorazda (2007) a v roku 2018 Cenu Slovenských pohľadov.
Teraz prichádza autorka s novou poetickou zbierkou – akousi esenciou životných skúseností a ich reflexiami. Z formálneho hľadiska je zbierka členená na štyri kapitoly. Prvá strofa básne a ty advent vôbec nie si najmenší je vlastne mottom prvej kapitoly so zvýraznením slova voda. Motív vody je v básňach prvej kapitoly častejší, nie však limitujúci, neobmedzuje. Zo skupenstiev vody prevláda tečúca - rieky, dážď, búrka i stojatá (jazierko, studňa...). Voda figuruje ako symbol ustavičnej premeny a zároveň niečoho stáleho, nesmierne dôležitého v živote človeka i celej prírody.
Vzťahy sú jednou z tematických dominánt autorkiných básní, vzťahy lásky, partnerstva, rodičovské, ale aj univerzálne medzisubjektívne vzťahy. Ženská optika sa prejavuje vo výbere základných motívov, neprekvapuje, že autorka vníma mnohé vzťahy ako osudové, vzťahovosť je predpokladom vyváženého, dobrého ľudského príbehu, ak aj nie je ešte vzťah utvorený, lyrický subjekt sa opiera o svoje očakávanie (opäť ženský pohľad: matka očakáva svoje dieťa), ale autorka pripisuje fenoménu očakávania aj univerzálnejší význam. Ďalší dôležitý motív je u Matlákovej motív hľadania, pred treťou kapitolou sú mottom tri strofy básne so zvýrazneným slovom hľadám (samu seba, svoju identitu, vzťahy, príbehy niekedy až s baladickým nádychom, no vždy s pootočením k nádeji...). Matláková sa v novej zbierke posúva čoraz väčšmi k duchovým rozmerom ľudskej existencie, hoci ani tu jej nie je cudzia radosť zo zmyslových, telesných zážitkov, radosť zo žitej každodennosti. Azda najmä štvrtá kapitola predsa len dokumentuje, že dochádza k istému posunu...
V niektorých básňach sú geograficky presné lokácie (Malaga, Bologna Trnava, Budmerice), inde prerastajú miesta diania svoje pôvodné určenie, nesú však v sebe pôvodnú atmosféru. Prírodovedecky vzdelaná autorka nešetrí presným pomenovaním hmyzu, vtáctva, rastlinstva, čo však ani najmenej nezmenšuje sugestívne poetické vyznenie jej básní.
V autorkinej tvorbe (od prvej zbierky Všetky blízke bytosti) sú pretrvávajúce témy výtvarného umenia – v TRVALKÁCH konkrétne s odkazom na Vanderlyna, Paulu Chrenkovú, Pabla Picassa. Matláková sa usiluje v básňach o metaforické spájanie a sceľovanie literatúry s vizuálnym umením, aby tak zvýraznila asociatívnosť básní. V časovom zábere je citeľný ľahučký dotyk s antikou (Ariadna, Eurynomé), vo viacerých básňach zachytíme odkazy na Bibliu, ale autorka ich zakomponováva do básní vždy s dôrazom na súčasného človeka s neodmysliteľnou technikou a rôznymi technológiami, ktoré zasahujú aj do samotného umenia. Doslov: Etela Farkašová
Ukážky básní z knihy:
deň pred odletom
k sandálom mám priviazaný najtmavší tieň
vlečiem ho po Malage
od smädu k smädu
reč dostratena
zrak do najväčšej vody
južný Bože
vieš vrátiť požičané vtáky
natiahnuť šnúry s trepotavými plachtami
pokrčiť more do vĺn
pozri sa na mňa v zálive
ponáram sa
aj vyplávam so zeleným závojom
od hlavy po päty ho nesiem
nevidím čo mám pred očami
pokračujem v chôdzi
v rozmýšľaní
mám čo robiť
kým to vysvetlím v básni
jarná báseň so žltými nohami
s pani K. nachádzame čierne
od stromu oddelené listy
plody vydrancované až k semenám
môžeme ich prehltnúť
vylisované piť
alebo uložiť v priehlbinke
zasypať zemou a zimou
zaliať snehovou vodou
pri tretej možnosti rátame s tým
že zoradia v sebe všetky kódy
algoritmy stoniek
otvoria vzorce podzemkov i koreňov
čepele so stopkami
roztrhnú oponu v lese
a z podzemia vystúpia prvosienky
pani K. súhlasí so žltou
ale treba poznať všetkých
v súlade s farbou
má žltochvost privilégium
potriasa perím podrepuje
cip – tak – tak – tak
napoly slepá ulička
dom je zvláštne uzavretý
klesá do tmy
dvíha sa do tmy
nepočuť zámku s kľúčom
ani umelé bzučanie
nenašlo ma ani jedno slovo z tohto dňa
načo je stojaca lampa Niloé
spínače tlačidlá ovládanie žalúzií
otočný stmievač
nedočiahnem na nič
s výnimkou kontrolky na plazme
magické oko dočervena
prázdna krv v nohách
ornitológ Mário Kern
práve teraz prikladá ucho na vzduch
počúva snehule severské
vtáky priletia zostanú
na chrbtoch konárov nahmatajú drevo
sneh
ráno im uvidím hlavy za sklom
nepriblížim sa
spolužitie ako biatlon
vstupujem na trať
predtucha ukladá na svah čudné tvary
úzkosť?
chýba jej veľkosť
nad lyžiarskou stopou borovice sestry
japonský céder brat
becketovsky nemôžem ďalej
a preto pôjdem ďalej
lyžiarske bežky posúvajú srdce
kam som sa to dostala?
strieľanie v stoji aj poležiačky
ani sa nespoznávam v kútiku terča
v čiernych kružniciach
dnes mám usilovné nohy
aj očami dosiahnem triumfujúcu diaľku
hoci sa navonok zdá že blúdim
medzi belostnými kúskami vody
voda si vie spomenúť
ibaže rybník je skutočný
plávam
aj po rokoch sa prsia premieňajú na tlkot
prenesiem ho
na svoju stranu budmerickej vody
hoci sa na hladine lámu slnečné ihly
nič ma neoslepuje
čo je pohľad?
slučka
alebo žltá vlna
na hladine?
vidíš ma
ženskú hlavu bez tela
občas vynorím ruky
vlny ma prerastú
aj vietor
neúnavne sa otáča
ukazuje na breh
strach z hĺbky nemám
lebo som ho nikdy nemala
a predsa zaváhanie
nepoznávam túto vodu
temnie
ako minulosť
v nej básnik Rudolf F. odštipkáva z torty svojej mamy
diabetický palec kladie protistojne k ukazováku
vytvára zobáčik
zrána
po vytrvalej noci so snom
beriem si do očí
pribúdajúcu jasnosť so zvukmi
a potom aleju
plachosť stromov
intimitu
keď odmietajú dotýkať sa
počujem svoje nohy
chodidlami o zem
vnímam ich pomalosť
pribúdajúcu dôkladnosť v každom kroku
prichádza muž
dotýka sa ma kožou
postupne stišuje hlas
a sceľuje ho s nehou