Zlata Matláková
Zlata Matláková, poetka, prozaička a pedagogička sa narodila v Budmericiach. Vyštudovala chémiu a biológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a pedagogicky pôsobila na viacerých miestach. Popritom sa venovala literatúre a písaniu. Publikovala básnické zbierky Všetky blízke bytosti (2001), V krajine chodidiel (2002), Nečakané veci (2007), Kytica za dverami (2008), Rozopnutá duša (2009) a Nepoznaná (2010). Jej tvorba bola preložená do taliančiny, nemčiny a srbčiny a je súčasťou viacerých domácich i zahraničných antológií. Aktívne pracovala vo viacerých celoštátnych literárnych porotách. Je členkou Spolku slovenských spisovateľov. Za tvorivú pedagogickú a literárnu činnosť získala Medailu sv. Gorazda (2007) a v roku 2018 Cenu Slovenských pohľadov za poéziu.
rekonštrukcia betlehemu
prečo v chrámovej lodi nepočuť more?
ani rieku
na mokrom chrbte by mohla niesť
menšie plavidlá
napríklad kaplnky a božie muky
ticho
nauč sa vystačiť si s tichom
aby bolo počuť
krídlový zatvárací oltár
drevo
krížovú špirálu do výšky – zároveň bohorovne
neticho
nauč sa vystačiť si s netichom
pohyblivá reč ľudí prekračuje betlehem
ovečky osly a inú hmotu
spustia do kartónovej jamy
rovnako kráľov a pastierov
označia G + M + B a spol.
spod venca zo sušenej mandarínky
vlašských orechov a škorice vyberú
Dieťa
jasličky
dvojhrbého koňa
i Máriu v kroji
myšlienka
nauč sa vystačiť si s myšlienkou
polovica z nej sa mení na advent
zvyšok opatrne tmavne
noc Tichá noc
voda si vie spomenúť
ibaže rybník je skutočný
plávam
aj po rokoch sa prsia premieňajú na tlkot
prenesiem ho
na svoju stranu budmerickej vody
hoci sa na hladine lámu slnečné ihly
nič ma neoslepuje
čo je pohľad?
slučka
alebo žltá vlna
na hladine?
vidíš ma
ženskú hlavu bez tela
občas vynorím ruky
vlny ma prerastú
aj vietor
neúnavne sa otáča
ukazuje na breh
strach z hĺbky nemám
lebo som ho nikdy nemala
a predsa zaváhanie
nepoznávam túto vodu
temnie
ako minulosť
v nej básnik Rudolf F. odštipkáva z torty svojej mamy
diabetický palec kladie protistojne k ukazováku
vytvára zobáčik
všade tá rieka
vlny sa oddelia a opäť zblížia
voda má otvorenú bránu
nechcem vojsť
len si položiť oči
medzi zimné brehy
ako všetci tí
ktorí by sa mali vrátiť
no nevedia kam