Ľubomíra Miháliková
DIVA OLIVA
Suchá nad Parnou, RUAH, 2019, 1. vyd.,
52 s., ISBN 978-80-89604-50-0
Kam idú hviezdy po noci
Tematizovanie vody v poézii je časté. Zvlášť mora v zmysle symbolu alebo prvoplánovo vnímaného ako mohutné nahromadenie slanej vody vypĺňajúce priestory medzi kontinentmi. Pri prezeraní šiestej básnickej zbierky Ľ. Mihálikovej má toto tvrdenie svoje opodstatnenie. Zadná strana obálky je totiž, okrem anotácie, kópiou námornej mapy, grafickej reprezentácie mora s barymetrickými údajmi o jeho hĺbke. Sústredenejší pohľad v topografickom značení odkrýva neznáme čísla, názvy, krivky, limitované poludníkmi a rovnobežkami. Ak prijmeme aspoň jedno z vyjadrení autorke osudovo blízkeho projektanta lodí s tridsaťročnou skúsenosťou plaviť sa po moriach a oceánoch, tak očakávame, že potvrdí základné poslanie mapy. Stane sa. Ale zároveň pripustí nie príliš časté, ale možné slobodné rozhodnutie navigátora. Tento postup môže byť takmer zhodný s čitateľským prijatím zbierky.
Ak by Ľ. Miháliková viedla nudný a nezaujímavý život, je veľmi pravdepodobné, že by sa držala ustálených myšlienkových modelov, v ktorých by more zrejme chýbalo. Autorka sa naň nepozerá z príliš veľkej vzdialenosti. V roku 1995 prežila na obchodnej lodi práve toľko času, koľko potreboval Hemingway pre svojho Santiaga v novele Starec a more. Téma mora nie je v zbierke vykonštruovaná. Pomalý svet na hladkom mori, stereotypy, monotónnosť zvukov a farieb v uzavretej komunite námorníkov, samovoľne zdvihne oči k oblohe. Najmä v noci vytvára hviezdne podmienky priblížiť sa k vlastnej básni a zjemniť možné hranice medzi prírodou a človekom, medzi ľuďmi navzájom. Na prvý pohľad by sme mohli očakávať zvýšené dávky sentimentality a idealizovania, ale autorka sa vyhla akémukoľvek pátosu.
Mihálikovej poézia, najmä v rozsiahlej pilotnej básni Ruža asteroid, je uprostred hlbokého mora a hlbokej oblohy zároveň. K tejto myšlienke sa prikláňa i verš Mily Haugovej: Človek (je) kvet aj hviezda.
V súvislosti s hviezdnou mapou jednotlivé básne v zbierke by sme mohli analogicky vnímať nielen podľa zaradenia (polohy) ale i jasnosti. Najväčšia „svietivosť“ je evidentná v prvej (už spomenutej básni) s viacerými náznakmi a symbolmi mora, oblohy, hudby prechádzajúcimi do komplikovaného vzťahu muža a ženy v možnej láske.
Každý vníma poéziu odlišne, hľadá v nej predstavy i svoje nažité. Kierkegaardovsky na život nazeráme odzadu, ale žijeme ho odpredu. Táto myšlienka objasňuje i zaradenie ďalších (rozsahovo kratších) básní. Ale aj z nich presakuje spomienková voda – vodička s esenciou ľudovej slovesnosti, voda ohraničená jazerami, studňami, prítomná v akvareloch, autorka sa s ňou identifikuje (prameň voda je vo mne; jemne prším).
Poetika Ľubomíry Mihálikovej sa dotýka vlastného jestvovania v konkrétnom prostredí (knižnica, koncertná sála, kultúrna krajina s výrobou vína a habánskej keramiky) vždy bez vypočítavania signifikantných predmetov a javov. Vo svojej tvorbe neprijíma svet taký aký je, otvára stále aktuálne témy, najmä zmysel existencie. S rodovými stereotypmi sa vyrovnáva skôr tradične, s ľahučkou asymetriou v partnerskom vzťahu. Niektoré básne sú s dedikáciou, iné dopĺňa inšpiratívna udalosť spresnená dátumom. Záhorie a Modra sú kľúčom ku vlastnej identite.
Ion Mircea, súčasný rumunský básnik, odkrýva ľudí od hlavy po päty zabalených do zlomkov osudu. V Mihálikovej sudbe je jedným z nich slané more: aj v pote, aj v slzách, aj v svätenej vode.
Autorom ilustrácie na prednej strane obálky je Jozef Ilavský. Korektúry, obálka, grafická úprava – Gabriela Spustová.
Zlata Matláková
In: Literárny týždenník, ročník XXXIV, 1.12.2021, dvojčíslo 41 – 42, s. 17