Iveta Zaťovičová
DIEVČA Z ĎÁRVÁRŠÁRU
Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov,
2019, 1. vyd., 175 s., ISBN 978-80-8202-089-5
Nezamknutá izba detstva
V súvislosti s doterajšou prozaickou tvorbou Ivety Zaťovičovej názov jej najnovšej knižky naznačuje možné pokračovanie autobiografických príbehov z národnostne zmiešaného územia. Potvrdzuje to aj obálka knihy s upresňujúcim až definujúcim názvom. Ďárváršár neoznačuje miesto v pravom slova zmysle, nie je geografickou jednotkou. Čitateľa zorientuje autorkino vysvetlenie na začiatku knihy: V každom prípade sa všetko, o čom tu píšem, udialo pred mnohými rokmi v mestečku, kde okrem „ďáru, váru a šáru“, ako zvykli hovoriť tamojší, nebolo vôbec, ale vôbec nič.
V protiklade s ospalým provinčným prostredím románu je DD (dievča z Ďárváršáru) nadmieru akčnou protagonistkou. Autorkin vlastný biografický príbeh možno vnímať aj ako algoritmus dievčenských osudov zo 70-tych rokov. A predsa prudký odklon od predpokladaného uhla pohľadu. DD je dcérou vtedajšieho regionálneho prominenta, nemala by teda pociťovať znížený komfort bývania, obmedzenie v množstve a sortimente jedla, oblečenia, obuvi ani mimoškolských vzdelávacích možností. Napriek spoločenskému statusu tejto vedľajšej postavy si čitateľ svoje predpoklady poopraví. V niektorých pasážach totiž nachádzame slabučký náznak takmer existenčnej úzkosti. Jej príčiny sú riešiteľné, pretože z rodinných vzťahov presvitá poriadok vecí a vzťahov.
Bezmála z každej vety vyžaruje autorkino odhodlanie trvať na svojom detstve. Je jedinečné. Nechýba v ňom očakávanie, napätie, hra, improvizácia, zvedavosť i vášeň. Iveta Zaťovičová vytvára prienik čiernobieleho malomeštiactva a detskej farebnej predstavy žiť naplno – dravo, osudovo a so slobodnou mysľou. Podmanivá túžba po voľnosti odhaľuje priezračné nazeranie na svet, vzťahy, tajomstvá i význam dospelými nedopovedaných veľavravných viet. Vždy vlastný krok. Vlastné rozhodnutie. Bez príkazu a nariadenia. Protagonistka intuitívne pociťuje, že obmedzovanie nežičí kreativite. Ona však dokáže byť tvorivá vo všetkých smeroch, v limitujúcich podmienkach nadmieru nezávislá, prekonávajúca prekážky. Jej rozhodnutia (prihlásenie na nepovinné vyučovanie náboženskej výchovy, do hudobnej školy) sú až príliš trúfalé a nabúravajú falošnú spoločenskú morálku a krátkodobo i harmóniu štvorčlennej rodiny. DD ide odvážne do konfliktov, aj v dopredu prehratých situáciách zostáva vernou sama sebe. Jej vnútorný svet v mnohom pripomína literárny subjekt v nevšednej básni izraelskej poetky Michal Snunit Duševták.
Do tretej rozsiahlej novely Malinové roky (2017) autorka včlenila niekoľko básní. Poetické myslenie s prekvapivou dávkou imaginatívnosti zaujme i v tomto literárnom opuse, a to v snovej téme o zelených hlavách, tiež v opise dramatizácie „na kuchynskej scéne“... dievčatá hrali divadlo a oheň v sporáku mohol byť rovnako peklo ako slnko, prípadne kúrenie v nebi. (s. 52). S noblesou zvládla tému intímností dievčenského tela, uvedomenie si sexuálnej orientácie i predstavu dieťaťa, že bude raz staršie ako mama v jeho terajšom detstve.(s. 33). Vytvorenie dejovej osnovy unáša. Neprekáža ani fakt, že meno protagonistky sa dozvieme až v deviatej kapitole (s. 75).
Odpovedať na otázku, či Dievča z Ďárvášáru jednoznačne patrí do prúdu literatúry pre dospievajúce dievčatá nie je komplikovaná. – Nepatrí. Jedným z dôvodom je autorkino vnímanie a zaznamenanie spoločenských súvislostí v tzv. normalizačnom období 70-tych rokov. Iveta Zaťovičová ako jedna z mála súčasných autoriek presne formuluje, čoho sa máme báť, čo by sa naozaj nemalo opakovať. Opisuje uveriteľné udalosti plné skutočnej farby, vône, chvenia, strachu, obáv i ľudskej nedokonalosti. Ani náznak počítačovej simulácie reálneho sveta, len čistá človečina ohraničená mestskou toponymiou. K sociálnym, ekonomickým i politickým pomerom v spomínanom časovom profile autorka pristupuje citlivo. Optika dospievajúcej protagonistky prirodzene zabraňuje prvoplánovému čiernobielemu videniu, hoci aj DD je vystavená viacerým absurditám súvisiacim so spoločenským zriadením v bývalom Československu. Dozvedáme sa o typoch áut, značkách dnes už neexistujúcich potravín, móde, televíznej programovej štruktúre, detailnom zariadení bytu, spôsobu stravovania v domácnosti i školských zariadeniach. Všetko informácie, ktoré môže autorkin rovesník iniciatívne dotvárať. Mladší sa cez text dostane k vierohodnému svedectvu napr. o školstve a dvojitej morálke ap. Pragmatické informácie však nikdy neprekričia hlavnú postavu.
Na spôsob prijatia Zaťovičovej knižky má nepochybne vplyv jej osobitý literárny jazyk ozvláštnený dobovými i cudzími slovami, tiež detskými slovesnými novotvarmi. Výrazy z maďarčiny sú okrajové, zaznieva nárečie potvrdzujúce modus vivendi aj v napätých životných situáciách.
Kniha je rozčlenená do dvoch voľne súvisiacich celkov ( Obrázky z malého sveta; Trináste komnaty). Rozsahovo kratšiu druhú kapitolu tvorí jedenásť príbehov s rôznymi úrovňami humoru, miernej irónie vždy bez uštipačného a bezohľadného výsmechu. Dej sa na prvý pohľad dotýka malých udalostí v živote protagonistky.
Zdanlivo.
Zlata Matláková
In: Slovenské pohľady, 2020, roč. IV + 136, č. 1, s