Štefan Kuzma
ATLAS BIELEJ
Bratislava: Slovenské centrum PEN, 2019, 1. vyd., 85 s.,
ISBN 978-80-973077-8-3
Zememerač, technik, obchodník, ekonóm, logistik, projektant technologických procesov, riadenie veľkých výrobných a obchodných firiem. To všetko sú povolania a činnosti celé desaťročia spájané so Štefanom Kuzmom. O to prekvapivejšie bolo odkrytie jeho paralelného jestvovania prostredníctvom vlastnej poézie. Báseň sa stala synonymom vnútornej rovnováhy, metafora symbolizovala voľnosť bez toho, že by narúšala profesijné konvergentné myslenie, jednoznačné odpovede a očakávané presné riešenia. Symbióza je možná.
Výber z niekoľko stoviek básní autor chronologicky a významovo scelil v prvých dvoch zbierkach: Mlčanie nepokoja (2009) a prienik do ticha (2010). Celkovo ich môžeme charakterizovať mihalkovičovským pastóznejším rastrom mužskej poézie a zároveň výraznou emocionalitou. Š. Kuzma doteraz vydal aj štyri romány. Zatiaľ posledný Strom na konci ulice (2016) R. Matejov priblížil aj cez štýlové podanie príbehu s lyrickými asociačnými prepojeniami v snahe zdôrazniť psychologickú uveriteľnosť a hĺbku. Týmto vyjadrením v podstate charakterizoval Kuzmovu žánrovú dvojdomosť a tiež inú dimenziu literatúry súvisiacu s neskorším (v zmysle ontogenézy) vstupom do literatúry. V atlase bielej je významná prírodná scenéria. Vo vzduchu básní sa rozlietavajú čiernokrídle vtáky, najmä viacnásobné vrany, havrany, kavky i drozdy. Nemusia byť nevyhnutným symbolom temnoty. Patria k rovine a prostredníctvom jari sa dajú vnímať odľahčene. (Hoci v podvedomí predsa len E. A. Poe.) Ak rovina, tak i mesto na nej, strecha cukrovaru (báseň ruky z vecí); kde je len veža uprostred/ mesto v jej dlhokánskych tieňoch (záverečná báseň strieborná pasáž). Už v jednej z predchádzajúcich zbierok s názvom naveky možno spoznať Trnavu i rovinu s príznačnou faunou, rovnako rastlinné bytosti ( úponky viniča, sedmokrásky, osiku, zrnká raži, žitá) a v protiklade aj iný možný pohľad, keď vetriská hrýzli rovinu (báseň zjavenie volajúceho). Kuzmovu poéziu možno vnímať aj cez osoby v najužších príbuzenských väzbách, napríklad v básni mama (mama) s príbehovosťou až do takej miery , že sa stáva možnou sociologickou sondou. Mama v erbových veršoch tejto zbierky, mama vo svojej najdokonalejšej podobe v skrytých súvislostiach, „zátvorková“ mama symbolizujúca chlieb i duchovnosť... Autorovo magické zasvätenie rodine je dointerpretované aj v iných básňach s partnerskými vyznaniami: moje ja sa opäť nazvalo /tebou v básni vrany a drozdy.
Zbierka je poetickým záznamom v plnej miere prežitého ľudského života s dôrazom na vzťahy. Otvára územia, po ktorých sa radi prejdeme v sprievodcovstve autora bez kabáta na obe strany, potvrdzujúceho miesto, kam patrí i vtedy, keď je literárny subjekt osamotený a nič na tom nezmení búrka na mori/ ani lastúra s perlou domova. (báseň stratený). S nadväzujúcim gnómickým vyjadrením: byť cudzincovi v cudzine je ľahšie, ako byť domácim doma sa tiež mnohí stotožníme. V názve zbierky je dominantné slovo atlas s množstvom homoným z astronómie, dopravy, informatiky, textilného priemyslu, medicíny atď. Prvoplánovo však ide o súbor máp. Ale znova je všetko inak. Predposledné verše zbierky vypovedajú o atlase v zmysle lesklej, hodvábnej a jednofarebnej tkanine: videl som letieť krehký hodváb /bol ako tvoja tvár...
Zlata Matláková
In: Literárny týždenník, 2020, roč. XXXIII, č. 41-42, s. 21