Slovenské vydavateľské centrum
BÁČSKY PETROVEC 2015
VIERA BENKOVÁ: S tvojou poéziou som sa, musím sa priznať, stretla iba pred niekoľkými rokmi. Vždy si Tvoje verše prečítam so záujmom najmä v Literárnom týždenníku a v Slovenských pohľadoch, kde častejšie uverejňuješ, ale, keď som bola pred rokom či dvoma v Bratislave kúpila som si i Tvoju zbierku básní Rozopnutá duša, ktorá ma naplno zaujala....Prv než sa porozprávame o Tvojej tvorbe, povedz nám niečo bližšie o sebe: detstvo, záujmy, školenie...
ZLATA MATLÁKOVÁ: Prvé roky môjho života boli veľmi komplikované. Každodenne ma udieralo násilie a strach. Stačilo však ľahnúť si neďaleko dedkovho mlyna na vyhriatu zem, z ktorej vyrastali lodyhy polovysokých rastlín a cez ne pozorovať klenby a okná v akomsi medzisvete. Tam bolo bezpečie a voľnosť. Fascinovalo ma svetlo. Malo na môj život úžasný vplyv. Denne presvetlenie ma spájalo s listami i s priestorom určeným pre okrídlené bytosti. Spoznávala som tiež bezvetrie, šelest, vánok, vetrík, vietor. Niekedy aj víchricu, ktorá rozhadzovala okolo mňa mŕtve konáre, sypala mi do očí prach a unášala ma v špirále nahor. Čiernovláska noc mi zase ponúkala skutočné svetlá súhvezdí i nepravé mesačné svetlo. Ten istý svet v noci ma neľakal. Bosými nohami som popamäti ohýbala a uhládzala drsné a pichľavé rastliny. Spoznávala som nočné zvuky.
– Chýbalo mi však šťastie rozhovoru....
V tom období som objavila knihy. Vovádzali ma do zvláštnych priestorov. V nich som sa našla aj nenašla. Zapisovala som si mená autorov a literárnych postáv. Vymýšľala som si pokračovania príbehov v prostredí opísanom v knihe, ale aj v lokalite, kde som žila. Objavila som knihy v školskej, obecnej i vo farskej knižnici. Mojou prvou prečítanou publikáciou bola zbierka rozprávok Rajský strom. Štyrom mladším súrodencom som večer čo večer vymýšľala variácie príbehov Popolušky, princezien, víl, statočných i zradných rytierov, dobro-zlých stríg a veštkýň s originálnymi zvukomalebnými nezrozumiteľnými zaklínadlami a veštbami. Hodnovernosť príbehov som dotvárala reáliami z blízkeho Pálfyovského hradu Červený Kameň, ktorý sme ako deti poznali z peších vychádzok. Všetko bolo uveriteľné. Vyhýbala som sa temným postavám, strašidlám a bezhlavým príšerám, aby sa tri sestry a brat nebáli. Dosť strachu nám prinášal skutočný život. Rozprávkami som dodávala nádej a vieru v dobro a konečnú spravodlivosť. Nehu, vôňu a farebnosť som vkladala do rozprávok o zvieratkách a rastlinách.
Z Budmeríc sme sa presťahovali do Trnavy. Tam som sa zapísala do mestskej knižnice. Za pár halierov som si kupovala knihy v antikvariáte. Keď sa blížil termín povinných recitačných súťaží, vyberala som spolužiakom literárne ukážky, ktorými sa prezentovali. Milovala som hodiny slohu. Po maturite som sa rozhodovala medzi štúdiom slovenčiny a prírodovedných predmetov. Zvíťazili biológia a chémia. Tento krok som si potvrdzovala faktom, že chemickými inžiniermi boli aj slovenskí básnici Ivan Krasko a Jozef Mihalkovič. Nedávno som zistila rovnaké profesijné smerovanie prozaika
a scenáristu Dušana Dušeka. Začala som študovať na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave
VB: Kedy si sa prvýkrát prejavila ako poetka alebo to bolo celkom inak?
ZM: Spomínala som detstvo v Budmericiach, kde bol (verím, že po čase znova bude) Dom slovenských spisovateľov. V najnovšom Literárnom týždenníku som si prečítala o rekonštrukcii tejto ustanovizne. Skončilo sa stavebno-technické zameranie a posúdenie tejto národnej kultúrnej pamiatky., ktoré bolo nevyhnutným predpokladom na začatie procesu jeho rekonštrukcie. 1,5 milióna eur by malo postačiť na obnovu kaštieľa aj na úpravu parku pri ňom. Tam som po prvý raz stretla skutočných tvorcov literatúry. Rozprávali sa so mnou. Na jednom zo stretnutí boli našimi hostiteľmi Milan Ferko a Klára Jarunková. Niektoré ich knihy som mala, na rozdiel od spolužiakov, prečítané. M. Ferko bol prekvapený, ktoré verše z jeho básnickej zbierky Na Mars a späť ma oslovili. Doteraz spomínam na zvláštne chvenie. –Možno raz aj ja...
10-ročná som si vydobyla hudobnú školu v Modre. Rodičia nemali čas ísť so mnou na prijímacie skúšky. Uprosila som našu dobrú susedku, aby išla so mnou. Vtedajší riaditeľ bol skvelý. Hoci sme prišli mimo všeobecne oznámeného termínu, preskúšal ma zo spevu, rytmu a intonácie. Zaspievala som mu aj vlastný text známej ľudovej pesničky – žartovný príbeh, ktorý som vymyslela pre svojich súrodencov, aby som ich rozveselila. Bola som prijatá...
Určitú dobu spomenutého riaditeľa školy zastupoval vo výučbe teórie významný slovenský prozaik Vincent Šikula. V tom období písal poéziu. Rozkladal pred nami noviny s publikovanými veršami a my sme sa tešili s ním. Priniesla som mu svoje literárne reflexie kvetov, lienok, potoka. Opatrne som ich vložila do dievčenského pamätníka. V. Šikula mi ho po čase vrátil. Pribudla stránka s ceruzkou nakreslenými bodliakmi a textom: Nauč sa hľadať krásu tam, kde ju na prvý pohľad nevidno. – Vtedy som veľmi nerozumela. Príliš sebavedomia mi nepridali ani spolužiaci. Keď objavili moju báseň v Zorničke ( rubrika z vlastnej tvorby ), pokrikovali na mňa Zlatica – Matica...
VB: Ktorá autorka či autor Ťa v mladosti inšpiračne oslovili? Je detstvo „krajinaou večnej poézie“ ? Vplývalo detstvo, mladosť alebo rodinné väzby, nejaké priateľstvo či osobní kontakty na Teba, aby si sa i literárne prejavila?
ZM: Čítala som živelne. Každú knihu, ktorá sa mi dostala do rúk. Spriaznenosť vo vnímaní sveta a začlenenie sa do rovnakej poetickej vrstvy som pocítila v dielach G. Mistralovej, E. Södergranovej, B. Pasternaka, neskôr Š. Tanikawu, R.M.Rilkeho ale aj A. Rimbauda. Mojimi modlitebnými knižkami boli Stratená červená čižmička Vaska Popu a Prirodzená hudba Robinsona Jeffersa. Jedným zo zlomových udalostí v mojom literárnom napredovaní bolo stretnutie s prof. Viliamom Obertom z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Niekoľko rokov sme spolupracovali na projekte rozvíjania tvorivosti detí. Na jeho podnet som vydala v Matici slovenskej publikáciu Podporovanie a rozvíjanie žiackej literárnej tvorivosti. Táto metodická príručka pre pedagógov má okrem prvotnej, predovšetkým navonok sa prejavujúcej inštruktívnej hodnoty aj inú – vnútornú – výpovednú dimenziu. dokumentuje a potvrdzuje záujem, ochotu a zápal a vôbec akúsi prirodzenú predurčenosť pre prácu so žiakmi na tomto pomerne citlivom úseku literárno-výchovnej činnosti. Je relatívne komplexným pohľadom na prácu v zoskupení tvorivých detí, počnúc od objavovania talentu cez vhodné ( a odporúčané) organizačno-metodické postupy až po moment, keď sa rozhoduje, čo s napísanou básňou. Ministerstvo školstva ju následne distribuovalo do každej základnej školy na Slovensku.
V tomto období som sa viac sústreďovala na prácu s inými alebo pre iných než na vlastné záujmy a potreby.
VB: Dnešná žena tvorkyňa, manželka, matka musí so svojim časom múdre nakladať, veď dlhými stáročiami a stáročiami musela na sebe veľmi tvrdo pracovať, aby ubezpečila verejnosť a tým i muža, partnera, že mu je nielen dôstojnou ale aj rovnocennou partnerkou...aký Ty máš náhľad o týchto vzťahoch, nie je toto storočie, storočím žien najmä tvorkýň a bojovníčiek za humánejšiu tvár ľudstva?
ZM: Nedávno sme sa o tejto téme rozprávali s poetkou Annou Ondrejkovou. V súčasnej spoločnosti je štruktúra pracovných pozícií zvláštne rozdelená. Viacero postov je v odmeňovaní finančne nadhodnotených. Nedá sa povedať, že sú to tie najužitočnejšie. Potom existujú povolania ( slabo platené, často na hranici prežitia ) – nie nepotrebné. Nejde ani tak o rovnocennosť v odmeňovaní mužov a žien, ale o systém, v ktorom je zakliate aj riešenie tzv. ženskej otázky. Áno, žena dennodenne ubezpečuje verejnosť aj muža, partnera, že mu je nielen dôstojnou ale aj rovnocennou partnerkou. V terajšej dobe kultu mladosti sa na nás kladú i nároky na vonkajší vzhľad. Sme konfrontované s podenkovými playmate a tzv. celebritami z médií. Toto porovnávanie nemusíme prijímať. Ale byť krásnou a príťažlivou je zrejme príjemný pocit. Dôležitejšie je však presvetliť „malé“ veci. A tak som láskou, pohladením, vášňou, bezpečím.
Predovšetkým však básňou.
VB: Ako Ty pociťuješ literárne vzťahy u vás na Slovensku, myslíš si, že sú autorky rovnocenne hodnotené s kolegami autormi?...
ZM: Dvojtýždenník Knižná revue každoročne osloví kritikov, ktorí sa podujmú na sprievodnú cestu ročnej produkcie. Kritička Ivana Hostová podstatnú časť hodnotenia nedebutovej poézie nazvala Poézia písaná ženami. Hneď v úvode pripomína obhajované miesto na najvyššie položenom bode slovenského básnického Olympu a spája tvorbu I. Štrpku s tvorbou M. Haugovej. Ak nejde o osobné vyrovnávanie účtov, väčšina kritikov sa snaží o vyvážený pomer medzi objektivitou ( týkajúcou sa reálneho času a zdanlivou) poskytovanou aktuálnymi literárnymi textami a individuálnymi nárokmi a názormi kritika. Nevylučujem ani skupinové záujmy a snahu umelo presadiť niektorého autora, ktorý vytvára slabšie texty. Rodovú odlišnosť hodnotenia nepociťujem veľmi intenzívne.
VB: Veľa rokov si publikovala svoje verše iba časopisecky...čo bolo príčinou, že si sa knižne predstavila iba v roku 2001, alebo sa mýlim?
ZM: Písala som ( vo význame tvorby) stále. Zapisovala som si, keď sa nikto nedíval a dcéra spala. Zaznamenávala som najprv v pamäti, potom na útržky novín, letákov, použitých obálok Nesťažovala som si, ani sa netrápila. Všetko (zdanlivo nepravdepodobne ) smerovalo k básni. Tvorivosť som uplatňovala v úlohe matky, manželky, vo svojom povolaní, v práci v záhrade, pri príprave jedla. Ale za pomyselnou : oponou som vnímala priestor naplno otvorený básni.
Počas vysokoškolských štúdií som využila tri možnosti publikovania. V Novom slove (stretnutia s V. Mihálikom), v literárnej prílohe Smeny na nedeľu a v slovenskom rozhlase. Bola som nápomocná pri vydaní kíh, ktoré napísali deti (Maľované básne, Ahoj svet.)
Vydať vlastnú zbierku? – Chiméra...Bránila mi v tom prehnaná autocenzúra, ostýchavosť a rodinné prostredie nie príliš žičlivé pre literárne publikovanie. Sporadicky som posielal svoje básne do rôznych súťaží. Tam som hľadala potvrdenie svojho smerovania. Po čase som sa rozhodla osloviť Štefana Haviara, zástupcu šéfredaktora Slovenských pohľadov. Odobril moju tvorbu. Odvtedy v tomto mesačníku pravidelne publikujem nie len poéziu, ale aj recenzie. Kruh sa otváral aj uzatváral. Zlatica – Matica ako veštba z detstva. Vo Vydavateľsve slovenskej v Martine vyšla moja zbierka Nepoznaná.
VB: Keď som sa pozrela na Tvoje heslo z Literárno- informačného centra s úľubou som so dozvedela, že si externe prednášala kreatívne písanie na Trnavskej univerzite, vlastne učila si dlho rokov na základnej škole biológiu či chémiu, pritom si poetka, ako to spolu šlo, teda kreatívne písanie a prírodovedná oblasť? Jedno druhé nevylučovalo?
ZM: Naopak. Vnímam to ako ideálnu symbiózu. Najmä vo vyučovaní biológie. Všetky živé bytosti ( rastlinné a živočíšne nevynímajúc) často približujem cez poéziu. Žiaci a študenti sú občas „nesvoji“. Báseň? – Veď nie je hodina literatúry! V pedagogickom povolaní vždy uplatňujem exaktné osvojovanie faktov vo vzťahu ku skutočnosti, praxi ale aj k duchovnu, k umeniu. V súťaži o Cenu Európskej rady chemického priemyslu CEFIC som získala za originálnu metodiku osvojovania si chemického názvoslovia prostredníctvom chemických značiek prvkov v prepojení s tvorbou slov: napr. HLiNa (vodík, lítium, sodík), AlGeBRa ( hliník, germánium, bór, rádium) ap. Praktické uplatnenie som dokladovala príkladmi z nemčiny, francúzštiny, angličtiny...Desiatky seminárov so žiakmi aj pedagógmi boli hravé a veselé.Cestujem po Slovensku. Ostatným stretnutím boli tvorivé dielne zo žiakmi v knižnici G. F. Belopotockého v Liptovskom Mikuláši.
Spomenieš si aj Ty na chémiu, alebo si pomôžeš Mendelejovou tabuľkou, VIErI ?
(vanád, jód, erbium, jód...)
Pôsobenie na univerzite bolo skôr o partnerstve a úžasných rozhovoroch o tvorivosti a literatúre.
VB: Všimla som si, že vždy alebo neraz pointuješ svoju báseň, dávaš čitateľovi vedieť ako sa z každodenných sivých a silne zážitkových vonkajších situácií jemne presúvaš do svojich snov a túto skutočnosť potom trefne „ matlákovsky“ pointuješ...Mám pravdu? Čiže v poézii hľadáš, povedzme, harmóniu sveta zvonku so svetom vnútra?
ZM: Poézia...Záhadná krajina s vlastnými zákonitosťami, v ktorej sme schopní nazrieť do seba, rozopnúť dušu nečakaným spôsobom a zaznamenať to v básni. Aj prostredníctvom vyslovených i zamlčaných point. Vždy v snahe podeliť sa s čitateľom.
VB: V poézii nastoľuješ, povedané slovami súčasných kritikov(Radoslav Matejov), vyrovnávanie- harmóniu sveta zvonku so svetom Tvojho poetického vnútra? Je to tak alebo Ty to inak posudzuješ...čiže dostalo sa Ti pravej pozornosti od súčasných kritikov?
ZM: Uzmierujem vonkajší svet so svetom vnútra/duše. Hľadám odozvu. Naznačujem, pochybujem, tajím i odkrývam, používam symboly. Ale porozumieť nemusí znamenať súhlasiť. Každý človek má svoj komunikačný profil a iné hranice porozumenia. Nevylučujem teda ani vzájomné nepochopenie autora a čitateľa. Kritici? – Vyjadrovali sa skôr láskavo ako neláskavo a v dostatočnej miere.
VB: Ako Ty vidíš súčasnú tvorbu na Slovenku , ktorí autori sú Ti blízki, zaujímaví...je v spoločnosti vôbec záujem o poéziu? Nie je ona už iba pre „vyberanú spoločnosť! Súkromná verzia sveta?
ZM: Ak čítam knihy autorov, ktorých osobne poznám ( Miroslav Danaj, Eduard Grečner, Bystrík Šikula, Miroslav Bielik, Pavol Tomašovič, Erik Ondreička), tak čítaniu predchádza žičlivosť a tichá radosť. Je to osobnejšie. Priateľstvo s nimi ( ak ide o ženy: Danu Podrackú, Hanu Koškovú, Annu Ondrejkovú, Etelu Farkašovú – tak akési sesterstvo) neznamená, že upúšťam z náročnosti. Neznižujem požiadavky. Skôr naopak. Očakávam väčšiu hĺbku, nevšednosť a zvláštnu energiu vychádzajúcu zo slov.
Vnútorné súhlasné i polemické dialógy vznikajú pri čítaní kníh renomovaných slovenských autorov, s ktorými som sa nestretla vis ả vis, ale som s nimi spriaznená prostredníctvom ich tvorby ( Mária Ferenčuhová, Igor Hochel, Monika Kompaníková a i.). Súkromná verzia sveta? – Snáď. Viem, že existujú aj zásadní odporcovia básní a literatúry vôbec. Je to ich rozhodnutie.
VB: Tvoja spoločenská aktivita, najmä literárna tvorba na škole kde si pôsobila, záujem o tvorbu mladých, boli i verejnosťou uznávané a odmenené napr. medailou sv. Gorazda...Vlastne na čom pracuje poetka Zlata Matláková? Prekvapíš svojich čitateľov s novou zbierkou? Viem, že píšeš aj recenzie a úvahy, možno nejaká kniha esejí?...
ZM: Včera som dopísala 33 strán do obecnej kroniky. V tomto roku oslavujem také malé výročie. Dokumentačné texty o obci, v ktorej žijem, zapisujem už dve desaťročia. Pred týždňom som prijala post predsedníčky v porote Literárny Kežmarok 2012. V minulých ročníkoch sme v tejto medzinárodnej súťaži hodnotili i texty mladých autorov zo Srbska ( Pivnica, Kysáč, Selenča, Báčsky Petrovec )
Poslala som blok básní do redakcie Slovenských pohľadov, recenzie na dve básnické zbierky do Literárneho týždenníka.
Predovšetkým som však čitateľkou. Mám pripravenú knihu O zrkadlách a iné eseje Umberta Eca, Šikulovo Porušenie intimity, ešte v rukopise Biele poviedky Miroslava Danaja, vraciam sa k Podrackej Slovenským elégiám.
Ak by som sa rozhodla vydať novú knihu, tak plnú poézie. – A to nemusia byť iba básne.