Zlata Matláková
TRVALKY
Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2020
I. vyd., 67 s., ISBN 978-80-8194-130-6
V KRAJINE DOTYKOV A VÔNÍ
Beata Vargová Kuracinová
Aj keď je obal tejto knihy z recyklovaného papiera, vyzerá tak, že máš nutkanie nazrieť. Nie, žiadne snobské viazanie do kože. Ten, kto pozná hodnotu svojej výpovede, nepotrebuje šokovať oslnivým vonkajším dizajnom, skôr niečím výnimočným, a to sa podarilo. Stredom obalu sa prelínajú obrovské písmená. Cez ne podstatne menší názov knihy: Trvalky – kvety, ktoré spoľahlivo kvitnú každý rok pod rukou záhradníka. Najmenej miesta zaberá identifikácia autora. Zlata Matláková sa predstavuje svojou siedmou básnickou zbierkou po desiatich rokoch. Vchádza s pokorou, ale s vedomím hlbokého multivrstvového odkrývania tajomstiev prírodného bytia a svojho v ňom.
Na túto knihu musíš ísť pomaly. Nevydá svoje tajomstvá pri zbežnom prelete očami, ako sme v ostatnom čase zvyknutí. Ak chceš odomknúť jej bránu, treba vstúpiť nenáhlivo, lebo každé verbálne zoskupenie je precízne premyslené. Je stavané ako kryštál. Ak neodhalíš sily, ktorými sú kladné a záporné ióny v mriežkach pripútané k sebe, nepochopíš. Bytosť, ktorá ťa sprevádza veršom, je bytostným splynutím s prírodou, s jej fyzikálnym a chemickým svetom a plynutím v čase, a pritom je stále sama sebou. Pri každom prečítaní objavíš nové súvislosti.
Často vystupuje ponad seba a díva sa zúčastnene na tú dolu s chodidlami na zemi v budmerickej minulosti, na snežnej trati, rozpačitá, ale odhodlaná ísť cestou srdca. Motív bielej farby sa vinie celou veršovou krajinou. Nielen ako studený závej, ale ako živý snežný kvet čemerice, ktorá pravdepodobne zohrala kľúčový moment pre titul knihy. Názov tejto vždyzelenej skorej jarnej trvalky je paradoxne Helleborus niger.
Dôkazom, že autorka nepodáva cestu svojím vnútrom lacno, je aj to, že musíš vynaložiť značné úsilie na preniknutie do jej šifrovacieho systému. Objavíš odkaz na najzložitejšie geometrické útvary, ktoré majú často jednoduchú matematickú štruktúru a ktoré sa stotožňujú s titulom zbierky básní známej slovenskej autorky. Cez obraz bezdomovkyne v typickej jogínskej polohe pocítiš potrebu stíšenia, láskavosti, harmónie so sebou a okolím. Cez japonský bubienok a gejšu zažiješ súznenie s inou poetkou a japonologičkou. Aj autorka, ktorá písanie, básnenie zrovnáva s dýchaním, nachádza neprehliadnuteľné miesto v panteóne postáv, ktoré zaľudňujú priestor knihy – od básnikov, výtvarníkov, záhradníkov, ornitológov, konkrétnych ľudí so životnou situáciou blízkou Matlákovej.
Námety prechádzajú od antiky s Gravesovou predstavou Veľkého tresku a autorkinou cudnou erotickou dezilúziou až po súčasnosť a karanténne tváre pod maskou. Pomocou verbálneho zhmotnenia pocitov poetky sa ocitneme v krajine dotykov a vôní. Na pozemku zmyslov sa so šatkou previazanou cez oči snaží pochopiť svet nevidomej ženy. Osciluje s ním, na chvíľu sa stotožní, nazretie do tmy je pre ňu znepokojujúcou terapiou.
Priestor, v ktorom subjekt skúma vlastnú identitu v rôznych polohách statických aj dynamických v istej situácii, sa dá porovnať s preniknutím do podstaty jogínskej sukhasány. Autorka je pripravená vidieť netušené, prijať ho, otvoriť sa mu, pokúša sa dať mu verbálnu existenciu, byť sama rečou vecí okolo a pozorovať svoje vnútro ako tok myšlienok v jednote ducha a prírody. Zásadným znakom tohto prenikania je obrovská empatia s inými bytosťami, aj s tými, ktoré sú poznačené nepriazňou osudu, ale dokážu jej vzdorovať a posúvať svoje odhodlanie žiť naplno napriek utrpeniu spôsobenému chorobou či telesným hendikepom.
Je tiež nezameniteľne ženou s nežným a cudným erotickým náznakom muža, ktorý je prítomný, nenápadný, ale nepostrádateľný.
Voda vo všetkých skupenstvách, rozlohách, polohách od hladiny po hĺbku, ako more, búrka, voda s pamäťou, personifikovane v bielych vlniačikoch sa ťahá v kľúčovej básni ako Ariadnin dar. Poetka ho špirálovito odvíja, obohacuje o nové vrstvy – posvätnosť darovania života, o tajomstvo procesu tvorby, o úzkosť z existencie. A predsa obnažuje, otvára to najvnútornejšie do takej miery, že ho pociťuje ako druhú dušu, alebo aspoň jej polovicu. Tú, ktorú žena odovzdáva ďalej. Aj keď je všetko živé pominuteľné, predsa tu zostáva čosi trvalé, podiel smrteľnej ženy na božskom diele, to, čo si odnepamäti odovzdávajú ženy ako štafetovú obetu smerom k životu. Tie malé i pozoruhodné známe ženy cez mytológiu až po súčasnosť. Matky sú tými trvalkami, ktorým je dané podieľať sa na božskom, sú tie, ktoré stelesňujú adventné posolstvo: stíšenie, očakávanie a príchod božstva do chrámu.
Báseň je príbytkom, v ktorom sú Všetky blízke bytosti Zlaty Matlákovej, kde sa dejú Nečakané veci. V Krajine chodidiel ju čaká Kytica za dverami. Jej Rozopnutá duša je stále Nepoznaná. To sú názvy šiestich predchádzajúcich básnických zbierok autorky, ktorej Trvalky sú súčasťou oblúku, v ktorom žiari jej sedem farieb dúhy.
In: Literárny týždenník, roč. XXXIV., 14. 4. 2021, č. 13 – 14, s. 13