Riekanka
Ľúbim, neľúbim
Rátaš, kým nezostane
Kvet bez lupeňov
Redukcia
Svet je gombička
Na kabáte vojaka
Dva dni po konci vojny
Ten vojak leží na pitevnom stole
Vraj zlyhalo srdce
Nemalo rozkazy, zabudlo tĺcť
Na stole leží človek
Nový kabátik parádnice smrtky
Krvinky, kostná dreň, kľučky čriev
Možný kontaminát
Básnický symbol
Atribút štatistiky
Tá gombička sa odtrhla
Našli ju chlapci a hrajú sa
Na vojnu
Lebo je mier
Cukrové princezné
Káva. Zaleje zrniečka horúcou vodou. Magdaléna. Krupičková. Myslí na to, že už dávno im sľubovali kávovar, a že jej po káve žltnú zuby.
Magde. Krupičkovej.
Usmieva sa na kolegyne, aby sa na ňu usmiali, aby v tých úsmevoch hľadala kazy.
Všetky kolegyne sú rovnaké, myslí si, biele zuby, hlúpe hlavy, očakávania. Za rok sa ich premelie aj päť, nervózne študentky na praxi, spohodlnené dôchodkyne, chlap. Iné zostanú dvadsať rokov, tridsať rokov, zostarnú. Zostávajú dlho po dôchodku, v podôchodkovom veku, akoby dôchodok bol len nejaké obdobie, prázdniny, ktoré sa skončia a treba ísť znova do práce. Magda Krupičková takýto prístup odmieta.
„Ale, Magdi, nesťažuj sa stále,“ vravia jej a ona je v rozpakoch, lebo niekedy si myslí, že len myslí, a pritom rozpráva.
Magda Krupičková nadovšetko miluje kávu, ale musí byť s cukrom. Mieša svoju kávu bez cukru, nebodaj, aby si tam tú bielu kocku dala, v jej veku a s jej mizerným metabolizmom, a tak mieša svoju horkú kávu a myslí na cukor.
„Veď si pocukri,“ vravia kolegyne, „kľudne si pocukri, Magdi, vyzeráš dobre,“ a ona neznáša ich úlisné úsmevy, a neznáša, keď čítajú jej myšlienky, a nenasype si cukor do kávy. Vie, že ju len chcú stiahnuť na druhú stranu, lebo je zatiaľ štíhla, je najchudšia z ich poschodia, možno je najchudšia na celom úrade práce, ak nerátame tú zamindrákovanú chuderu z druhého, ale tá je určite bulimička, a vyzerá hrozne, ale Magda je štíhla, lebo sa vie kontrolovať, preto chcú, aby si dala ten cukor, aby bola tučná, lebo ony sú tučné a ona nie je, ale ony majú deti a ona nemá, a takto jej to chcú pripomenúť, počkajú, kým riadne nakysne, a potom povedia: Aha, tučná je a ani deti nemá.
Magde Krupičkovej vychladla káva. Ani tú kávu jej nedoprajú.
Poradové číslo päťdesiatdva. Poradové číslo päťdesiatdva práve vošlo do dverí. Rozhliadlo sa, je to párne číslo, skúsenosti Magde hovoria, že sa bude dlho obzerať, že bude zmätené. Že bude hľadať prácu, možno brigádu, no dobre, hovorí sama sebe Magda Krupičková, môžeš mať len jeden tip, tak bude hľadať prácu, alebo nie, je to čerstvý absolvent, bude hľadať absolventskú prax. Čo chcete? pýta sa Magda.
Poradové číslo päťdesiatdva má na brade pupáky. „Práve som skončil vysokú školu,“ vraví. Magda Krupičková robí na úrade práce už dvadsaťdva rokov a nikdy sa nemýli.
„Ale pokračujem na doktorandské,“ vraví poradové číslo, „a preto potrebujem od vás potvrdenie, aby som neplatil v sociálnej poisťovni, akože potvrdenie, že nie som nezamestnaný, ale pokračujem v štúdiu.“
To máte odkiaľ, pýta sa Magda.
„Písalo sa to na nete.“
Kde sa písalo, zisťuje Magda, ja som to nikde nenapísala. Takže vy ste teda doktorand?
„Nie, budem, ak ma príjmu.“
Takže vás ešte neprijali, ale budete možno prijatý, ale možno nebudete, máte o tom doklad?
„Ešte som nerobil skúšky. Budú o týždeň.“
To je jedno, kedy budú, zatiaľ ste nezamestnaný, a kým ste nezamestnaný, musíte tu byť zaregistrovaný, musíte ísť na absolventskú prax, budete mať o dva týždne školenie, a budete mi nosiť doklad, že si hľadáte prácu, toto vyplňte, a toto vyplňte, tam pri tom stole, a Magda si dáva variť vodu na čaj, a Magda si zalieva instantnú polievku, lebo zistila, že nemá chuť na čaj, takú hríbovú, a sŕka polievku a fúka do nej, a oprašuje si stôl od rozdrobených kúskov z instantnej polievky.
Poradové číslo päťdesiatdva sa vrátilo. „Prepáčte,“ hovorí. „Prepáčte, ale ja o týždeň mám tie skúšky. Naozaj to všetko musím vypĺňať?“
Magda na neho prísne pozrie, evidencia je na vlastnú žiadosť, hovorí.
„A neviem, ako sa toto vypĺňa.“
A kto to má vedieť? hovorí Magda. Ja mám vedieť, ako sa voláte, a čo chcete robiť?
Pomôže mu, aj tak mu nakoniec pomôže, to už je Magda, má mäkké srdce, ale nie hneď, teraz je čas na polievku, a Magda pije svoju polievku, Magda fúka a sŕka a chutí jej, Magda vie, že má všetok čas sveta, a tento študent ho má tiež, veď práve skončil, úspešne zoštátnicoval, a Magda bojuje proti bezohľadnosti, ona nie je len úradníčka, ona má meno, má priezvisko, má život, a má právo sŕkať polievku, a má právo nechať poradové čísla čakať.
Sestrin muž. Prišla jej esemeska od sestry. Pýta sa, či príde na večeru. Dohodli sa už minulý týždeň, vždy k nim chodí vo štvrtok. Dnes je štvrtok.
Zasa si úzkostlivá? píše Magda sestre. Mobil jej to opravil na úzkolistá. Zasa si úzkolistá? pýta sa mobil sestry. Odpoveď ešte neprišla.
Obliekla sa ležérne, ale pekne sa navoňala. Pri príchode sa usmeje na Petra. Peter je sestrin muž. Je to šťastné manželstvo. Magda sestru vždy povzbudzovala, aby si tohto muža dokázala udržať, a je na to hrdá.
Kde je Katka? pýta sa Magda, keď sedia pri stole. Učí sa?
„Je vonku,“ vraví sestra. „Už tu mala byť, ale je vonku, asi sa zabudla.“
Myslela som, že na také prijímačky sa treba veľa učiť, vraví Magda. Netreba sa veľa učiť? Ale na umeleckú školu vlastne nie sú také ťažké prijímačky, to je dobre, môže chodiť von, to schvaľujem, mladý človek si má hlavne užívať života.
„Ale veď vieš, že prijímačky už robila,“ vraví sestra, „a teraz čaká na výsledky. Učievala sa aj do tretej ráno.“
S tým nesúhlasím, vraví Magda, to nie je zdravé, čudujem sa, že to dovolíš, a usmeje sa na Petra, je veľmi rada, že sa našiel človek, čo ľúbi jej sestru.
Zjedia všedné jedlo, ktoré Magda pochváli, lebo vie, že musí svojej sestre zdvíhať sebavedomie. Spomenie si, aké bola jej sestra škaredé dieťa, fuj, hovorí, ségra, spomínaš si, aké sme kedysi nosili strojčeky na zuboch, ako sa nám za ne večne zachytávalo jedlo, práve teraz som si na to spomenula, pri týchto špáratkách.
„Ako si si na to mohla spomenúť,“ čuduje sa sestra, „veď strojček som nosila iba ja.“
Aha, prepáč, už si to poriadne nepamätám. A kde je Hugo, aj ten je vonku?
„Je v izbe, asi zas trucuje, teraz s nami nejedáva.“
Chápem, puberta, vraví Magda, ktorá nikdy nemala pubertálneho syna, ale zažila pubertálnu sestru, a tuším si tam púšťa nejakú hudbu, no, máte to starosti, pôjdem ho potom pozrieť. A čo ty, Peter, ako sa máš?
Petrovi osiveli vlasy, prehĺbili sa v nich kúty, ostarel v tvári. Už nie je taký fešák ako kedysi. Kedy bol najkrajší? spomína v duchu Magda. Asi v ten rok, keď sestra čakala malú, určite to bolo vtedy, bol veľmi spokojný, žiaril. Magda žuje a dá si tentokrát pozor, aby myšlienky zostali iba myšlienkami, a žuje, sestra mala vtedy v tehotenstve problémy, raz musela ísť do nemocnice, vyzeralo to na potrat, aj keď chvalabohu donosila – zaklope – ale vyzeralo to naozaj zle, a Peter to zle niesol, raz sa hrozne opil, behala medzi nemocnicou a sestriným bytom, nosila sestre veci, behala medzi ubolenou sestrou a jej na smrť vydeseným mužom, a vtedy sa to stalo, Peter ju pobozkal. Mal úplne suché pery a triasol sa a plakal. Vtedy bola dlho sama, bol to dosť vzrušujúci bozk. Odstrčila Petra a povedala, že už sa to nikdy nestane, že jej je ľúto, ak niečo naznačila, že ho chápe, že všetko chápe, že o tom nikdy nepovedia a bude to dobre.
Magda ďalej chváli všedné jedlo a ďalej spomína na detstvo a pozerá sa na sestru a pozerá sa na jej muža a je strašne šťastná, že toto manželstvo vydržalo, lebo s ňou muži obvykle nie sú šťastní. Usmeje sa na Petra a on sa usmeje na ňu a ona vie, že on vie, že ona vie, a najväčšiu radosť má z toho, že mu prikázala mlčať naveky.
Lyžička sódy bikarbóny. A dones mi tú moju bikarbónu, prosí Magda, vieš, že ju potrebujem.
Na základnej jej sestru volali Krupička. Magda bola staršia, tak ju volali Krupica, ale niekedy Krupiča. Na strednej už ich tak nikto nevolal. Na Magdu nadržaní spolužiaci pokrikovali a pískali, jej sestru volali šprtka.
Magda si spomína, že už od útleho detstva bola jej sestra stále chorá. Ovčie kiahne, zápal pľúc, teploty každý štvrťrok. Magde sa podarila maximálne nádcha. So závisťou hľadela na tajomné škatuľky od liekov, na piksle s liekmi, na vitamíny a na kvapky proti kašľu, to všetko patrilo jej sestre, a na zábaly, a na horúčku, a na triašku, všetko to bolo sestrino, nič nepatrilo Magde.
Mama si myslela, že Magda sa iba chce ulievať zo školy, a to, vraví si Magda, svedčí o matkinom žalostnom nepochopení.
V treťom ročníku na základnej Magda zvíťazila v recitačnej súťaži, ale jej sestra si na telesnej vyvrtla členok.
V siedmom ročníku na základnej Magdu našli na chlapčenských záchodoch, ako si od spolužiaka necháva obchytkávať prsia, ale jej sestra práve ležala doma s jedným z tých svojich zápalov pľúc.
Na strednej škole začala uvažovať nad tým, akú vážnu chorobu by musela dostať, aby predstihla svoju sestru. Nejakú dobu tým bola posadnutá, obnažovala si brucho, sedela na studených lavičkách, zjedla v parku nejaké bobule, hľadala príznaky.
Keď ju raz veľmi rozbolelo brucho, myslela, že už je to ono. Mama jej nasypala na lyžičku sódy bikarbóny. Na veľké sklamanie pubertálnej Maggie bolesti ustali. Avšak po ďalšom jedle si Magda zasa vypýtala zázračný liek. Jej rodina mala o ňu mierne obavy. Prvýkrát.
„Viem, nech sa páči,“ vraví sestra a podáva Magde lyžičku. „Je to kríž s tým tvojím žalúdkom,“ vzdychá, ale Magda iba mávne rukou, veď každý máme niečo, a sú horšie veci na svete, obradne zlizne obsah lyžičky a zapije pohárom čistej kohútikovej vody.
Magdaléna Krupičová je veľmi spokojná s tým, že potrebuje sódu bikarbónu.
Hugova izba. Magda má rada svojho synovca Huga. Nemá rada svoju neter Katku. Katka chce ísť na umeleckú výšku. To Magda nepovažuje za prácu. Navyše sa Katka neustále učí. Magda si myslí, že si má mladý človek mladosť užívať. Katka neustále rozpráva o svojej budúcnosti, a to sa Magde nepáči, nepáči sa jej predstava, že mladosťou sa život nekončí, a že tomu ešte niekto verí.
Ale Hugo nie je ako jeho sestra, Hugo nemá nesplniteľné ambície. Asi nemá nijaké ambície. Takých vidí Magda denne aspoň sto pod rôznymi poradovými číslami. Rodina svorne tvrdí, že Hugovi nerozumejú, že si s ním nevedia dať rady, a tak sa Magda po večeri miesto kávy vyberie do Hugovej izby.
Zaklope. Smiem vojsť?
„Na vlastné riziko,“ vraví Hugo.
Si tam holý?
„Nie,“ vraví Hugo, „som tu oblečený v ženských šatách.“
Magdaléna otvára dvere. Hugo je tam, oblečený v ženských šatách.
Ty máš ženské šaty, vraví Magda. Ale nie si buzerant, však?
„Vedel som, že sa na to spýtaš,“ vraví Hugo. „Nechceš sa spýtať niečo iné?“ Váľa sa v tých šatách v perinách.
Prečo si si dal tie tenisky, vraví Magda, nesedia k šatám. Navyše sú celé špinavé. Vieš, čo sa tvoja matka naprala, decko nešťastné, chceš ju zodrať z kože?
„To je rečníka otázka,“ vraví Hugo a vyvracia oči ku stropu, „spýtaj sa niečo iné.“
Preboha, padaj sa prezliecť, vraví Magda, oni už si s tebou nevedia rady, čo?
„Nemôžem pohnúť rukami,“ hovorí Hugo. „Nemôžem pohnúť ani nohami, všetky svaly ma svrbia, nemôžem zaspať, nemôžem sa zobudiť. Ako by si to nazvala, teta?“
Vieš, ja nemám nič proti buzerantom, hovorí Magda, ja som náhodou otvorený človek, ja podporujem aj ten ich prájd, ja som človek dvadsiateho prvého storočia, ale nepôjdeš takto von, však?
„Nemôžem sa ani pohnúť, teta. Chcel by som zmiznúť. Implodovať, chápeš? Cítim, že by som sa mal niekam schovať. Zredukovať sa. A toto je najlepšie, čo dokážem. Keď sa do tohto navlečiem, tak neuvidia mňa, rozumieš? Neuvidia nijakú osobu. Čo vidíš, keď na mňa pozrieš, teta?“
Stále teba, vraví Magda, vidím teba, si blázon. Máš len trinásť, to sú hrozné myšlienky, čo máš.
„Mám šestnásť,“ vraví blázon, „ale ak vidíš len trinásť, to je dobre, to je dobre.“
Magdaléna má rada svojho synovca Huga, má rada ich rozhovory.
Ďalšie čísla. Je piatok, vrátilo sa poradové číslo päťdesiatdva, ale pod iným poradovým číslom.
„Zohnal som si nejaké razítko,“ vraví poradové číslo päťdesiatdva, „mám potvrdenie, že som sa uchádzal o prácu.“
A čo absolventská prax, viete, že o dva týždne máte školenie? A poradové číslo päťdesiatdva sa pýta a Magda vysvetľuje, a poradové číslo päťdesiatdva sa búri, ale veď vy ste v evidencii na vlastnú žiadosť, vysvetľuje Magda, pozrite, mladý pán, pôjdete na tú absolventskú prax, a vysvetľuje, a je rada, že vyhrala vlastnú stávku, a že svet je zasa o niečo usporiadanejší, kdejetáceruzka, sem vám to napíšem, svet má zmysel.
Práve vošiel Peter a Magda je prekvapená, nikdy ho tu nevidela, ale rýchlo vyháňa poradové číslo päťdesiatdva, čo tu vlastne robíte, keď pred chvíľou bolo len číslo tridsať a vy ste päťdesiatdva?
„Ja som tridsaťštyri,“ vraví poradové číslo päťdesiatdva a odchádza.
„Magda,“ vraví Peter, „počuj, Magda, nebola tu Katka? Včera neprišla domov...“
To je tou benevolentnou výchovou, vraví Magda, a navyše keď chce ísť na tú umeleckú školu, ja by som to nedovolila, to podľa mňa nie je poriadne zamestnanie.
„Veď hej,“ pritakáva Peter a sadá si na stoličku, kde sedávajú poradové čísla, „ja som sa aj včera kvôli tomu pohádal so ženou...“
Preboha, Peter, vraví Magda, toto už znovu nie, povedala som, že sa to nebude opakovať.
„O čom to hovoríš?“
Už žiadne ďalšie tajomstvo s tebou mať nebudem, vraví Magda, vtedy si sa bál, ale teraz si iba nahnevaný, stačilo, tá jedna pusa stačila, ja svojej sestre manželstvo nezničím.
„O čom to hovoríš?“ pýta sa Peter.
Ale, Peter, teraz nás predsa nikto nepočuje, veď ty dobre vieš, vtedy, keď bola sestra tehotná, a ty si sa tak strašne bál, a opil si sa.
„Ach, bože,“ vraví Peter, „ako ti to teraz napadlo? To predsa nie je žiadne tajomstvo, ja som bol namol, povedal som to žene hneď, ako sa vrátila z nemocnice, dala mi facku, boli sme si kvit, myslel som si, že to vieš, že ste o tom spolu hovorili.“
Hovorili, klame Magda, pravdaže hovorili, to musí byť tým stresom, tou únavou, tak už choď, Katka sa iste vráti, a náhle má Magda oči plné sĺz, náhle Magda vie, že jej svet istým spôsobom skončil, nie kvôli Petrovi, na Petrovi nikdy nezáležalo, ale cíti, ako jej čosi kĺže z rúk, ako nad čímsi stráca kontrolu, ako zisťuje, že nad tým kontrolu nikdy nemala.
Peter odišiel a ona sedí pri prázdnom okienku a myslí na to, ako sem prišla ako praktikantka, ako ju táto budova, táto práca, tento život zhnusili a vydesili a ako chcela odísť a ako stále prichádzali nové poradové čísla a ako sa utešovala myšlienkou, že odíde hneď, ako skončia odíde posledné číslo.
Štvrť na sedem. O štvrť na sedem večer jej na dvere klope Katka, vlasy má poprášené snehom, ale to nemôže byť sneh, možno sneží z topoľov. Vyzerá ako cukrová nevesta, ktorú strhli z torty.
Máš lupiny, vraví jej Magda, čo to máš vo vlasoch, ty máš lupiny, kúp si šampón.
„Opravujú výťah, teta.“
Neprijali ťa na tú tvoju umeleckú školu, čo, hovorí Magda. Pokašľala si skúšky. Učievala si sa do tretej v noci a aj tak si ich pokašľala. Dáš si kávu? Spravím kávu.
Dievča sa pozerá, ako buble voda, a potom náhle buble tiež, a v tej vode sa roztápa jej arogantné sebavedomie a všetko, čo Magda nenávidela, roztápa sa, ako by sa roztopil cukor v horúcej káve, ako sa rozpustia všetky cukrové princezné, neuspela si, vraví teta dievčaťu, tak už to povedz, daj si cukor, ty aj tak nepriberieš, mať tvoj metabolizmus, napi sa, povedz, uľaví sa ti.
„Neprijali ma,“ priznáva Katka.
Magda Krupičková počúva svoju neter, a čo teraz, vraví, skúsiš to o rok?
„Nie, pôjdem na tú sociálnu prácu, otec bude rád, a asi aj mama bude rada, je to dobrá škola.“
Je to dobrá škola, vraví Magda a objíma ju, je to skvelá škola, vieš, dievča, človek nesmie rúbať príliš vysoko, vieš ty vôbec, že tvoja mama chcela ísť kedysi na medicínu? Kvôli tomu si celú strednú pokazila, celý šťastný študentský život, šprtka ju volali. Nikdy som nechápala, kde berie toľko energie do učenia, a vidíš. Je spokojná aj tam, kde je. Ale všetko bude dobré, sociálna práca je dobrá škola, vraví Magda Krupičková, vrhá lyžice cukru do ich káv a objíma neter, a náhle si spomenie, kedy začala mať rada svoju sestru.
„Veď ty necukríš, tetuška,“ vraví Katka.
Čo tam, keď priberieme, však sme stále kočky, moja, vraví Magda.