Štefan Kuzma
Štefan Kuzma sa narodil v Bielom Kostole a pracoval ako zememerač, technik, ekonóm i projektant. Na pôdu literatúry vstúpil v zrelom veku. Životné skúsenosti si najprv zapisoval do svojej duše a v jej tichosti hľadal správne slová na vyjadrenie podstatného, na zachytenie čiar života, ktoré ukrývajú hlbší zmysel. V súčasnosti sa o ne delí so svojimi čitateľmi v nesmierne bohatej a rozvetvenej tvorbe. Vydal trinásť zbierok poézie: Mlčanie nepokoja (2009), Prienik do ticha (2010), Blázniví anjeli (2012), Posúvanie hrany (2013), Krehká bublina (2013), prelet (2015), do zbla (2015), tvár (ne)videného (2015), rukojemník vody (2016), cena studne (2016), naveky (2016), šepot (2016) a v roku 2019 mu vyšla zbierka atlas bielej. Okrem poézie napísal aj štyri romány: Piaty západ slnka (2012), Stratený boh (2012), Intimita zla (2012) a Strom na konci ulice (2015).
prečo sa báť
život sa usmieva
slaný aj kyslý
ba dokonca aj úplne horký
tak prečo by som sa mal mračiť
osolený slzami
miesto vody ponúknutý octom
a miesto lásky žlčou
veď život hromadí aj dary
nespočetné krásy
prečo sa teda báť
že zomriem prázdny
a stratený
život sa usmieva
nech je to tak či onak
slnko zapadá
a opäť vychádza
tak prečo sa báť
keď je tu láska
bolo nebolo
ak tu vždy bol aj boh
koho ešte čakať
na čo sa tešiť
a ak tu nebol
návrat po vyhnaní
je iba klamným snom
bol či nebol
mení sa len obal
ostatné stále rotuje
vešanie plodov
na suché konáre
za stonky zo svetla
už nie je nik
aj smrť je prázdno
čosi čo tu bolo asi vždy
Haiku z knihy atlas bielej
vločky z oblohy
teodolit života
súradnice z núl
hĺbavé svetlo
chvejúce sa prázdno dní
stratený v chôdzi
modriny zhora
liečiteľ sa vynára
v polárnej žiare
svetlo zaspáva
cesty stráži obloha
perina snenia
raj nič nerieši
keď komusi ukradneš boha
a z jeho príbehov si vezmeš len tie
ktoré sa ti hodia
ukradol si iba tieň
boh zostal v slovách čo si nechcel
v kamennej studni zovretej púšťou
vo vode z ktorej sa nenapiješ
a deň zrodený ako liek
sa končí placebom
zvyškom božského
rituálom kadidla intelektu
ponorený do seba sa dotýkaš ničoho
zanovitosť podplácaš večnosťou
márnosť horizontom
realita sa často vznáša
na krídlach predtuchy
a hoci neveriť je lákavé
to čo vzniká
neraz čaká v čomsi inom
(ako socha v mramore
či dnešný deň v predošlom)
kradnúť je zbytočné
niet receptu
každá vzbura končí novou kópiou
adié
už nemám koho stretnúť
zostala mi iba tá čo sa mi prisnila
(v slnečnom klobúku a v tričku z púpav)
zostalo mi len napájadlo predstáv
skrehnutá mucha prebudená jasom
a nezbedná chôdza
mexická doktorka čo lieči úsmevom
zostala mi len prázdna izba
eskalátory stúpajúce z podzemia
a pocit roztratenosti
väčší ako včera
bojím sa vzdialiť z môjho mesta
od zrkadla z ktorého na mňa číha
otcova rakovinou zmenená tvár
a moja póza v jeho čiernom sobášnom saku
čo si pamätalo mnohé moje korzá
škoda že ich už nemám (sako ani otca)
a že tak zriedka počujem jeho hlas
že osoh má druhé meno ujma
a mladosť staroba
najviac bolí
čo nemôže pokračovať
tvár farby
do mesta miest som prišiel iba čítať
a ako to mám vo zvyku
možno aj upriamiť sa
na jednu z farieb v zóne publika
takú čo pripomína oblohu nad morom
tá farba však (trochu neskôr a inde)
mala sviežu a krásnu tvár
čo viac si priať
najmä keď pred polnocou
zelený veltlín vyprchal
a cenu malo už len srdce
do ktorého si vraj vpísala
hĺbku mojej studne
konečnosť básne
prišiel som iba čítať
a odišiel som popísaný tvárou farby
pulzujúcou poetikou dneška
túžbou aby bol život ku mne
ešte chvíľu milostivý
hlasy
na tvár mlčania sadala ozvena
posledného počutého slova
šminky času
sa na mihalniciach farby váhania
leskli ako kavka v pokosenom parku
blížila sa premena
unavenú mimiku s tieňmi vyhorenia
opíjali tklivé tóny huslí
spánok stromov za jasného dňa
odkiaľsi sa vynárali dávne napomenutia
v mokradi dolín (vazalov roviny)
sa zrkadlili ustaté konáre
chveli sa strapaté trávy
a keďže som sa tam zabudol
vo svite mesiaca pribudli aj hviezdy
kto ma to volá