Ak sa chcete zahĺbiť do rozprávania o literatúre, príbehoch a celistvosti
života, vplyvoch sveta na východiská pretrvania (nezávislé od našej
individuálnej konečnosti), čo-to sa dozvedieť o možnostiach nášho myslenia
vnímať kultúru ako komplexnú väzbu na konkrétnu dobu s presahmi do
minulosti i budúcnosti, urobíte dobre, ak siahnete po najnovšej knihe Pavla
Tomašoviča Mosty ponad čas (Georg, 2016).
Pavol Tomašovič je presný nielen v citáciách a pri výbere slov, ale aj
v trojročných cykloch vydávania svojich kníh. Tá prvá, Nič v krajine nikoho, mu
vyšla v roku 2007, Bezčasie v roku 2010 a Presahy v roku 2013. Preto
neprekvapuje, že aj Mosty ponad čas Tomašovič napísal a odovzdal
vydavateľovi v roku 2015... A je aj dôsledný pri výbere tém, budovaní svojej
spisovateľskej kontinuity a komplexnosti, presne totiž vie, čo chce svojim
čitateľom povedať.
Nič v krajine nikoho je román utkaný zo siete manipulácií, márnosti, ale
i túžby siahajúcej po konečnosti, ktorou chce hlavný hrdina (a aj autor), keď to
už nejde inak, odolať moci. Bezčasie, je knihou poviedok, dimenziou ukotvenou
ďaleko v čase a pritom (podstatou života) v súčasnosti; odkrýva krehkosť
všetkého, bez čoho sa stráca nielen výnimočnosť ale aj základňa, ktorá je pre
človeka existenciálnou istotou. Presahy sú zónou, do ktorej Tomašovič svojimi
úvahami a zamysleniami vťahuje čitateľa do videnej príťažlivosti sveta
i neviditeľného a o to silnejšieho tušenia za hranou.
Filozoficko-spoločenská kniha Mosty ponad čas, ktorá sa vyznačuje silným
podtextom príbehu (individuálneho, príbehu života, kultúry i literatúry) je len
logickým pokračovaním doterajšej Tomašovičovej tvorby. Jeho tri dovtedajšie
knihy sú vlastne základom pre mosty ponad čas. Je preto opodstatnené, ak si
autor na ich stavbu (ako paralelu s tým, čo už napísal), zvolil tvorbu troch
európskych spisovateľov: Roberta Musila, Franza Kafku a Milana Kunderu.
Výnimočných jedincov, o ktorých v úvode svojej štvrtej knihy (s. 5) autor píše:
„Ich texty ma viedli od opisu rozpadajúceho sa jednotného sveta na prelome
storočí, ako ho zachytáva Musilov román Muž bez vlastností, cez zobrazenia
osamelosti človeka v modernej dobe, ktoré sú prenikavo sprítomnené
v Kafkových literárnych dielach Zámok a Proces, až po dodnes aktuálnu
diagnózu stavu spoločnosti, ako ju rozpracoval Kundera v románoch
Neznesiteľná ľahkosť bytia a Nesmrteľnosť.
Je však paradox, že Musil Muža bez vlastností nedopísal, Kafka si želal
zničenie svojich diel a Čech Kundera žijúci vo Francúzsku nechce dať súhlas na
preklad svojich kníh do češtiny...
Pri čítaní Mostov ponad čas si už na začiatku uvedomíme, že s príbehom
kultúry, hoci je otvorený, sa nedá manipulovať, že „existencia každého z nás je
ukotvená v interpretácii, ktorá je jedným z hlavných rysov kultúry“ (s.11).
Z tohto pohľadu nemožno kultúru zužovať na umenie a už vôbec nie na
čokoľvek, čo sa za umenie vyhlasuje. Uvedomíme si ťažké postavenie umenia,
ktoré sa po odstránení hraníc medzi skutočnosťou a fikciou ocitlo ešte aj
v prostredí chátrajúcej umeleckej kritiky. „Na jednej strane ide o vzburu proti
umeniu, ktoré zabudlo na základné otázky, avšak na druhej strane divák
presýtený obrazmi už prestáva rozlišovať, čo je apel a čo iba vyjadrenie samého
seba (s. 17). Uvedomíme si, “že jednou z dôležitých rovín kultúry je aj
vzdelanie, ktoré podobne pod vplyvom redukcie odkrývania vzťahu k svetu na
hromadenie informácií prechádza svojou životnou krízou“ (s. 18). No najmä si
uvedomíme, že hoci „Padli ideály o spoločnosti, v ktorej sa všetci budú mať
dobre (s. 19), zostal nám priestor na príbeh, identitu ľudského rodu, napätie,
povahu prvého slova, všetkého, čo sa vynorilo z ticha. „Z ticha sa zrodila reč,
filozofia, náboženstvo i kultúra. V každom človeku. V ňom sa skrýva i nádej či
záhuba otvoreného príbehu kultúry“ (s. 24).
Po vybudovaní základov sa Tomašovič vo svojej najnovšej knihe dostáva
k stavbe jedného z mostov ponad čas, a to prostredníctvom príbehu v literatúre;
zdá sa mu, „že jediné, čo sme ešte schopní sprostredkovať, porozumieť a vytušiť
podstatné rozmery života, je to, čo odznie v rámci príbehu“ (s. 25). Začína
príbehom (mostom) ktorý sa odohráva na prelome devätnásteho a dvadsiateho
storočia, v začiatkoch rozpadávajúceho sa sveta, ktorý R. Musil vykreslil v diele
Muž bez vlastností. Tomašovič tento Musilov literárny opis s absenciou
vlastností u živej bytosti totiž považuje za stále aktuálny: „ Aj keď Musilovo
hľadanie má v sebe nostalgiu spojenú s dobou moderny, postmoderné
uvoľnenie všetkých väzieb v snahe vyhnúť sa totalite prináša nanovo základné
otázky existencie, navyše bez viery v zjednocujúci proces“ (s. 27).
A hoci ďalšie z mostov (Zámok a Proces) patria Kafkovi, v poňatí
Tomašoviča majú všeobecnú platnosť. Cudzinec-zememerač K. márne hľadajúci
cestu do zámku, kde (ne)sídli moc a Jozef K., ktorého (ne)zatknú a súdia
v absurdnom procese, sú aj dnes medzi nami. Aj my sa bránime cudzincom, hoci
sami sme nimi už dávno, keďže svet, ktorému čoraz menej rozumieme, na nás
útočí, znásobuje naše osamotenia, ponúka samotu. Aj nám je cesta na Zámocký
vrch známa, aj tá naša je zahalená v tme... Aj nás poznačuje bezdôvodný Proces,
sudcovia bez dôvery, strážcovia meniaci sa na roboty... Takže, nielen
zememerač „K. je v takejto situácii, v takto premýšľajúcom prostredí cudzincom
bez zázemia“ (s. 51). Veta viažuca sa k románu Proces „Súdne konanie je tajné
aj pre obžalovaného“ (s. 69) je hrôzostrašná, zvlášť pri dnešnom stave súdnictva
na Slovensku. A aj Kafkové slová v Procese: Nijakej súdržnosti teda niet... (s.
69).
A visutým mostom je aj román Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia.
Tomašovič nám týmto dielom pripomína, že „Život sa nedá opakovať. Na
prelome milénia človek stojí odtrhnutý od vnútorných väzieb tradície, od
kontinuity myslenia a od minulosti“ (s. 86). Upozorňuje, že „Rozprávame
a nikto nám nerozumie“ (s. 89), že „Nedochádza len k zúženému pohľadu na
svet, ale zmenila sa skutočnosť a my vlastne ani nevieme, čo to je“ (s. 90). Áno,
ako píše Kundera „Všetky ideológie prehrali: ich dogmy boli demaskované ako
ilúzie a ľudia ich prestali brať vážne...“ (s. 90).
Konštrukciu budovaných mostov Tomašovič spevňuje nielen citáciami z diel
mnohých významných svetových filozofov a literátov, ale aj napätím „medzi
individuálnym vyjadrením života a normovanou, typizovanou rečou, ktorá
zabezpečovala proces dorozumenia“ (s. 28). Upozorňuje na „paradox doby,
ktorá je plná slov, kníh a písomných výpovedí, ale stratila spoločné podhubie
dorozumenia“ (s. 29). Brilantne rozohráva interpretácie príčin a dôsledkov, ktoré
prináša „odmietnutie základu reči, do ktorej sa človek rodí“ (s. 29), až po
hraničné situácie, keď „je ohrozený i samotný základ spoločnosti a slobody
človeka“ (s. 32), keď sa „extrém pretláča do vedomia možného i prijateľného“
(s. 33). Naznačuje aj „širší rozpor medzi realitou a spredmetneným myslením“
(s. 36). A Tomašovič sa zamýšľa aj nad stratou spoločného sveta, nad zmenami,
ktoré privolal nielen zredukovaný spôsob myslenia, ale aj sekularizácia
a individualizácia. Zisťuje, že aj s odstupom storočia „Musilov opis rozpadu
hodnotového rámca je v mnohom identický so stavom dnešnej spoločnosti“ (s.
43), že nám „Nepomôže nostalgia moderny“ (s. 45).
A mosty spevňuje aj prútmi moci, ktoré sú v Kafkovom poňatí neviditeľné,
umiestené v labyrinte bez východu, naviazané na čoraz nezmyselnejšie
povolenia, ku ktorým sa nedá dostať, na syndróm cudzinca. Prízvukuje, že
„Neprehľadný svet, v ktorom nefungujú pravidlá spravodlivosti, je spojený so
strachom a obavami“ (s. 55), že hoci sa nám stratilo spojenie s mocou, nestratila
sa podstata hľadania. Tomašovič otvorene prirovnáva Zámok k pomerom na
Slovensku, pohráva sa s napätím medzi realitou a skutočnosťou a na pozadí
Procesu aj so stratou súkromia, ponížením, odopretím jedinečnosti a dokonca aj
mena. „Na aké písmeno, číslo – poradové, firemné, identifikačné – a znak
budeme postupne zredukovaní my?“ pýta sa Tomašovič na s. 75.
Kniha Mosty ponad čas je útla, ale obsahom nesmierne bohatá: filozofiou
skúsenosti, súvislosťami poznania, presahmi kultúry, umenia, literatúry...
Nevnímal som ju však ako knihu esejí, reflexií na diela trojice známych
spisovateľov, ale ako napínavý príbeh času, ktorý formoval žijúce generácie,
ktorý ich priaznivo či negatívne ovplyvňoval a ovplyvňuje. Príbeh, do ktorého
Tomašovič vtiahne čitateľa nielen štýlom a kultivovanosťou, ale aj napínavou
nadčasovosťou, cestou, ktorú autor márne nehľadal v autentických rovinách
existencie...
Štefan Kuzma
Trnava, 5. marca 2016
