Rozhovor s Miroslavom Danajom (pripravil Pavol Tomašovič)

To miesto nemám rád. Vyhýbam sa mu napriek tomu, že je spojené s mojím zrodom. Nepamätám si naň, no rokmi mi ho rozum podvedome spája viac s ľudskou slabosťou než s jeho silou. Nádej sa tu premiešava s bolesťou a túžbu po živote zráža k zemi konečnosť. Človek v konfrontácii s hranicami fyzického obmedzenia. Prekračujem úzkosť i vrátnicu. Vstupujem do chirurgickej kliniky Fakultnej nemocnice v Trnave. Vo vzduchu dezinfekcia a sterilná čistota. Pri dverách neistota. Za nimi bezmocnosť pacientov a túžba upínajúca sa k bielo odetým postavám. Smerujem k jednej z nich. Poznajú ho tu všetci. Dlhoročný odborník, spisovateľ a priateľ Miroslav Danaj. Vchádzame do jeho ordinácie. Odkladá biely plášť, sadneme si za okrúhly stôl, na ktorom je už pripravená káva. Prvé dúšky odsunuli nánosy odstupu k nemocničným budovám a rozhovor upriamujem k jubilantovi.

Nový rok spájali ľudia s nádejou. Nový rok, nová možnosť na plnší a lepší život. Tvoj vstup do života bol spojený s dvojnásobnou nádejou. Novoročnou i radosťou rodičov z tvojho narodenia. Nádej sa stala tvojím poslaním. Lekárskym i spisovateľským. V dnešnej dobe mnohí stratili vieru, vieru v ľudskosť, v lepší zajtrajšok. Nový rok je pre mnohých len vytriezvením z bujarej silvestrovskej noci či záležitosťou výmeny kalendára. Ostal pre teba január dňom, ktorý prehlbuje tvoju nádej?

 

Prvý január je začiatkom a zároveň pokračovaním, a to nielen pre mňa a tých, ktorí sa v tento deň – v deň znamenia Kozorožca – narodili, ale aj pre všetkých ľudí našej planéty. Od chvíle, keď som začal vnímať tento deň ako začiatok nového roka – a priznám sa, že neviem, koľko rokov som vtedy mal, – nevnímal som ho ako výlučne môj sviatok. Narodení prvého januára mi dajú iste za pravdu, že postupne ako im roky pribúdajú, cítia trochu inak tú výnimočnú atmosféru Silvestra, ktorá je vždy sviatočná. Ľudia sa vyobliekajú, smejú, tancujú, či len tak sledujú rozhlas, televíziu. Čakajú na to, že odíde čosi, čo je už minulosťou, staré, niekedy dobré, inokedy zlé. Choroby, vojny, kruté medziľudské vzťahy v rodinách či na pracovisku, skrátka, kedy už odíde ten starý rok. Po sekundách to všetko odrátavajú, až ich samých ohromí veľkolepý prísľub novonarodených nádejí, túžob, predsavzatí; v lesku, v čase Č, kedy búcha šampanské, oslepujú ohňostroje, ohlušujú „petardy“. Vtedy si podávame ruky, objímame sa, bozkávame, pravda, ak máme to šťastie, že je s kým. Priznám sa, nedával som si do nového roka nikdy žiadne veľké predsavzatia, lebo čo som neurobil vo všedné dni, to Nový rok nenapravil. A priznám sa aj k tomu, že krédo „urob každý deň aspoň jeden dobrý skutok“ som sa snažil vždy napĺňať po celý rok, a nielen na popud toho nového. Takto bez okázalosti stihneme urobiť za rok 365 skutkov, ktoré sú možno maličké a nemáme sa prečo nimi chváliť, ale aspoň nám prinesú radosť. Áno, aj pre mňa je prvý január symbolom nádeje v čosi nové, lepšie. V taký deň sa snažím rozmýšľať, akou myšlienkou by som tie nové dni začal a napíšem si to kdesi na kúsok papiera ako aforizmus, lebo na druhý deň by myšlienky odcválali. Po slávnostnej atmosfére nastáva realita všedných dní. Pritom si nemôžem odpustiť to, čo ma neteší. Pri novoročných ohlušujúcich „výbuchoch radosti“, ktoré trvajú nezriedka až do rána, by sme hádam mali trochu myslieť aj na živých tvorov, ktoré žijú po našom boku a ktoré takýto hluk doslova ničí.

        

Viacero hodnôt prestáva mať v dnešnom živote krytie. V konfrontácii s prevládajúcim ekonomickým vierovyznaním miznú na perifériu záujmu. Problém sa nevyhol lekárom ani spisovateľom. Nemocnice sú v červených číslach, lekári i zdravotné sestry sa cítia nedocenené. Naštrbená je dôvera medzi lekárom a pacientom. Množstvo devalvuje i slovo. Valí sa zo všetkých strán. Médiá, časopisy, internet, toky, ktoré sú jeho technickým korytom, pretekajú a na povrchu hlučne penia. Ako je dnes ľahšie niesť nádej, ako lekár či ako spisovateľ?

 

Priznám sa, že som nikdy nevnímal problémy oddelene – inak ako lekár a inak ako spisovateľ. „Obidvaja v jednom“ máme spoločné korene, kmeň, konáre aj listy. Všetko to žije spolu. Listy stromu sú tým, čo vidia ľudia, a zasa pre lekára aj spisovateľa sú kyslíkom, slovom. Na to však, aby boli také, aké sú, je potrebné, aby im korene dodali dosť vlahy, aby mohol strom rásť zo živín. Napokon je potrebné, aby sme mali aj dosť slnka. Nie takého, ktoré spaľuje v sebaklame, sebaľútosti alebo megalomanskej nekritickosti. My, zdravotníci, ale aj spisovatelia potrebujeme na to, aby sme mohli dať ľuďom  kyslík či teplo, alebo ak treba tieň, aby si mali kde skloniť hlavu a oprieť sa o kmeň, tiež podporu ľudí okolo seba. V jednom aforizme mi napadlo, že „Aj opora potrebuje oporu“. Aby sme sa mohli „podobať stromom“ a pomáhať ľuďom, aby si nás vážili, potrebujeme sa im predstaviť v tom dobrom, odbornom aj ľudskom svetle. Po roku 1989, keď sme boli všetci „na jednom mieste“ so spoločnými myšlienkami aj nádejami, sme sa konečne dočkali demokracie. Po otvorení  hraníc sme začali porovnávať, ako sa máme my a ako sa majú tí, ktorí sú na tom ekonomicky lepšie. Mnohí sa už domov nevrátili. Tí, čo sme však ostali, sme sa museli krôčik po krôčiku učiť, že demokracia je zodpovednosť každého z nás a aj väčšia empatia k tým, ktorí stratili zamestnanie či zostali na ulici. Niekedy tí „horší žiaci“ mali viac, ako by si zaslúžili, lebo v tom vedeli „chodiť“. V samotnej medicíne sa stalo, že sme sa rozdelili na štátnych a súkromných. Pomaly už nepozná v jednom meste jeden lekár druhého a to isté platí aj o sestrách. Štátne zariadenia sú, ako vravíš, v červených číslach, pretože ošetrujú veľmi chorých a starých, ekonomicky náročných pacientov a život je len jeden. Nemožno  diferencovať kvalitu liečby a náklady na ňu. Každý život je vzácny, či je to človek majetný alebo bezdomovec. A toho, keď vyliečime, musíme neraz čakať na sociálne zariadenie, kam ho umiestnime. Na ulicu predsa nepôjde. Naštrbené vzťahy medzi pacientom a lekárom alebo sestrou nemožno vidieť čiernobielo. Chorému a jeho príbuznému je jedno, či má zdravotníctvo taký alebo onaký problém. Už je unavený z toho chodenia od doktora k doktorovi. Ak sa nenaplnia jeho predstavy o liečbe, potichu rezignuje, alebo naopak sa o tom dozvie celá spoločnosť prostredníctvom médií. Od lekárov a sestier sa samozrejme žiada, aby si zvyšovali kvalifikáciu; akým spôsobom a čo ich to stojí, ľudia ani nevedia. Aj zdravotníci sú preto nervózni, neraz majú pocit, že aj keď urobia objektívne viac práce, nemajú to celkom zaplatené. Pacienti, sestry aj lekári cítia dlhodobo krivdu, každý však vidí svoj problém zo svojho uhla pohľadu. Nároky na prácu sestier sa zvýšili. Absolvujú bakalárske aj magisterské štúdium – celkove 5-ročné, aby si zvýšili kvalifikáciu popri tom, že majú rodiny a niečo ich to aj stojí. V praxi okrem toho, že sa venujú pacientom, povinne zo zákona vypisujú na počítačoch zložité sesterské formuláre a na pacienta im zostáva o to menej času. Často nerobia len to, čo by mala kvalifikovaná sestra robiť, ale aj prácu navyše. Toto však všetci v spoločnosti vedia. Sme tu jedni pre druhých, pacienti aj zdravotnícki pracovníci, ale aj iní... Myslím si, že na realizáciu všetkých požiadaviek zdravotníckych pracovníkov, nech sú akokoľvek oprávnené, ešte celkom nedozrel čas a ešte potrvá, kým sa ich podarí vyriešiť. O narábaní s financiami v zdravotníctve, kde sa strácajú ako v čiernej diere, sa veľa popísalo, ale...

Ak zmením tému – o tom, že sa na nás valí množstvo slov, ktoré sú občas ako ušľachtilá dovezená burina, ktorá zahlušuje to naše vzácne a jadrné, dobre vieme. Je sloboda slova. Navyše, ak sledujeme napríklad debatu v televízii, rozhlase, ak si otvoríme noviny alebo poštovú schránku, z ktorej sa na nás vysypú nechcené reklamné materiály za celý vyrúbaný les, dozvieme sa, že všetci – tí, čo obhajujú aj tí, čo kritizujú alebo vychvaľujú svoj neodolateľne dobrý a hriešne lacný tovar, majú pravdu a čitateľ či poslucháč si napokon povie rezignovane „dobre“. Ak sa vyberieme kamsi do supermarketov, kníhkupectiev či inak nazývaných domov s knihami, nikto z nás si nechce kúpiť hlušinu alebo brak. Preto je dobré oddeliť zrno od pliev aj pomocou ľudí, odborníkov, ktorí sa vo veci vyznajú – tak vo všetkých oblastiach bežného života, ktorý nás obklopuje, ale aj viac načúvať hlasu múdrych vedúcich osobností v literatúre. Ak nám z minulosti zostalo dedičstvo, poklady, ktoré nám nikto nevezme, sú to práve oni, tí, pri slovách ktorých sa nám tajil dych.

    

Do literatúry si vstúpil úspešným debutom aforizmov Niečím ťa možno liečim (2008). Potvrdil si v nej nadhľad, neplytváš slovom a dokážeš vtesnať pointu či múdrosť do skratky. Precíznosť a rozvážnosť lekára nielen k pacientovi, ale aj k textu. Pristupuješ k nemu podobne s úctou, najprv načúvaš, rozvažuješ, hľadáš porozumenie súvislostí i celku. Dokazuješ to i ďalšími úspešnými titulmi knižných aforizmov Onaqjšia káva (2010) a Smiem si prisadnúť? (2012). Ako a kde si si zapisoval svoje postrehy, keď si trávil väčšinu času v nemocnici?

 

Náš svetoznámy komárňanský rodák, vedec, profesor Hans Selye, ktorý sa presťahoval do Montrealu, je objaviteľom teórie stresu. Ešte ako študenta medicíny ma v roku 1965 zaujali jeho dve knihy, vydané u nás na Slovensku: Život a stres a Od snov k objavom.  V tej druhej začínala každá kapitola pútavým výrokom – aforizmom, sentenciou vedcov, filozofov od staroveku až po súčasnosť. Zaujalo ma, ako dokáže ktosi v niekoľkých slovách vyjadriť najrôznejšie postrehy zo života. Pomaly nebolo dňa, aby som sa k tým aforizmom a sentenciám nebol vrátil. Pomáhali mi, aby som si sám sebe vysvetlil rôzne životné situácie, ktoré ma postretli. Pochopil som, že tu už všetko bolo napísané a povedané, ale napriek tomu to môžem vidieť aj ja z iného uhla pohľadu. V tých najvypätejších situáciách v operačnej sále  som pochopil tak, ako to poznajú chirurgovia, ktorým pomôže v danej situácii len vlastný um, ruky a podržia ho kolegovia, že, ako vraví jeden vynikajúci profesor krčného lekárstva, „za nami je len Boh“. Tým chcel povedať, že „pomôž si človeče, – v danej chvíli lekár – a aj Pánboh ti pomôže“. Tak som v tých situáciách, keď išlo pacientovi, ale aj operatérovi „o život“, vyslovil občas vetu akéhosi poznania či vnuknutia, ktorá mi pomáhala riešiť to, čo som zažíval, čo ma v tej chvíli  ťažilo a bolo zdanlivo neriešiteľné.  Operačný tím si vtedy po takejto vete väčšinou s úľavou vydýchol, lebo už tušil, že sa našlo riešenie, aby pacient prežil.  Operačné nálezy sme vtedy zvykli diktovať na diktafón. Tak som si po operácii nadiktoval aj onen aforizmus. Potom som si to atramentovým perom zapísal do denníka. V noci, pred operáciami akútnych stavov alebo doma v pokoji som si potom  vytvoril okruhy „problémov“, ktoré nás obklopujú a snažil som sa ich čo najstručnejšie vyjadriť zo svojho pohľadu, ale nezabúdal som aj na prípadný pohľad mojich priateľov, kolegov, ako by pravdepodobne inak než ja sformulovali oni to, čo pri takomto probléme cítia alebo vidia. Jedným z aforizmov z mojej prvej knihy Niečím ťa možno liečim je napríklad tento: „Pacient môže cítiť, že je v koncoch, aj keby nebol, lekár nesmie ani vtedy, keby bol“. Tak vznikli tri knihy aforizmov. Nenahraditeľnú pomoc som mal v múdrom človeku, zodpovednom redaktorovi Števovi Haviarovi zo Slovenských pohľadov, vo vydavateľstve Matice Slovenskej na čele s riaditeľom Mgr. Muntágom, ale aj v grafikoch I. Štrbíkovi, I. Bílom či pri jazykovej úprave pani Režnej, Schwandtnerovej a pri návrhoch obálky a obrázkov p. Kellenbergerovi, prof. Hološkovi, Štrbíkovi, Knapovi a v tlačiarni v Turanoch na čele s p. Kurhajcom. Bez nich by knihy sotva uzreli svetlo sveta. Im ďakujem za to, že sa knihy dostali do rúk čitateľa v takejto podobe . Postupne som publikoval aforizmy a sentencie aj v Literárnom týždenníku a v Slovenských pohľadoch.

 

Príjemne si prekvapil aj svojou poéziou. V zbierke Roztratená nahota (2009) píšeš: „chystám si perie z krídel labutí, počkám na zatmenie, keď ti stačí obyčajný život hviezdy, vyletím za tebou a uvidíme...“ Dovolil som si vytrhnúť slová z kontextu tvojej básne, pretože ma pri nej napadla súvislosť. Možno nekorešponduje s tvojou skúsenosťou, a preto sa chcem na ňu spýtať. Je tvoja tvorba vyletením k hviezdam, potrebou konfrontovať sa a vyvažovať realitu prežitého s tým, čo život presahuje?

 

S básňami som začal ešte ako študent na strednej škole a potom  na medicíne na Lekárskej fakulte v Martine. Mal som šťastie, že v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa konali v obrovskej preplnenej sále hotela Strojár „Stretnutia v strete“, kde prezentovali svoju tvorbu literáti ako Milan Rúfus, Ján Buzassy, Vojtech Kondrót, ale aj napríklad Theo Hrkel Florin a ďalší. Počas štúdia medicíny som si písal básne „do šuflíka“, rozhodnutý publikovať ich neskôr, keď dozrejú a keď naplním svoje profesionálne poslanie lekára, chirurga, lebo obom, písaniu a medicíne, sa rovnako venovať nedá. Tak vznikla doteraz moja jediná zbierka, vydaná opäť vo vydavateľstve Matice slovenskej. Verše som však v tom čase súčasne začal publikovať v našich časopisoch, ale aj v talianskom preklade Pavla Štubňu v časopise Slavia, kde odzneli súčasne aj verše Zlaty Matlákovej v preklade Daniely Laudani. Pocit vyletenia k hviezdam som u seba nepozoroval, aj keď som pri sviečke a káve pociťoval čosi ako „klopanie na bránu Múzy“ a dúfal som, že sa otvorí.  Skôr som však mal pocit, že som mal tú česť poznať ľudí, ktorí svojimi schopnosťami a vlastnosťami dokázali vyletieť vysoko a v mojich očiach sa stali „hviezdami“, ku ktorým by bolo dobre sa aspoň priblížiť.  V básňach som sa snažil väčšinou úspornými strohými prostriedkami reagovať na svoje pocity, pocity iných ľudí a ich osudy, ale aj s poznaním a pokorou  reagovať na náš čas, ako napríklad vo verši: „v službách sa rozkotúľali drobné sekundy pod prahy dverí zachránených...“.

 

Umenie života i tvorby je ti vlastné. Naznačil si to aj vo svojej prvej knihe krátkych príbehov V pohode, dá sa, ako aj v prozaickom diele Rátanie rán (2013). S citom, bez zbytočného preháňania či sentimentality sa pohybuješ na pomedzí úzkosti a lásky k človeku. Každodennú profesionálnu dilemu a reflexiu na hranici života a smrti, na hranici pokory a zúfalstva, na hranici profesionálnych vedomostí a nevypočítateľných vecí medzi nebom a zemou sa ti podarilo pútavo vsadiť do príbehov, ktoré ožívajú ich čítaním. Čo pripravuješ pre čitateľov v najbližších dňoch?

  

V prvej knihe krátkych próz V pohode, dá sa som sa vrátil tam, kde sa dá vrátiť len v spomienkach, ale nie v čase a priestore. Hovorím o ľuďoch, ktorých som mal rád, ktorí ma obklopovali . Boli to príbuzní, študenti, ale aj známi, lekári počas štúdií v Košiciach i v Martine. Väčšina príbehov sa však odohráva v starobylej Trnave a okolí. Ako by som pri  písaní počul znieť zvony všetkých tých vznešených kostolov, ktoré robia Trnavu Trnavou. Je to o živote bohatej histórie trnavskej nemocnice, o pacientoch, ale aj lekároch a sestrách, ktoré tu pôsobili. Trnava je mojím osudovým, kráľovským mestom, kde som na chirurgii od roku 1969. A mám tú česť pôsobiť 23 rokov na slávnej Trnavskej univerzite, ktorá vznikla v roku 1635 a hoci sa v roku 1777 presťahovala do Budína, bola v novodobých  dejinách znovu obnovená.

V druhej knihe próz Rátanie rán som sa pokúsil už aj o analýzu osudov ľudí z pohľadu lekára a sestier, ale aj z pohľadu samotných pacientov a ich príbuzných alebo blízkych. Nemohol som vynechať, samozrejme, ani svoje pocity pri rôznych situáciách, ktoré som zažil ako chirurg a načrel som aj trochu hlbšie do života tých, ktorí už medzi nami nie sú.  Umenie lekára je vžiť sa do radosti, ale aj trápenia pacienta. Položiť si otázku, čo by som robil na jeho mieste ja a vyhnúť sa pritom v príbehoch citovému vydieraniu čitateľa, čo by pre chirurga – spisovateľa isto nebol problém. V prózach sa snažím dať priestor aj pacientovi, ktorý sa zamyslel nad sebou, trápi sa myšlienkou, že sa k chorobe dopracoval svojimi chybami. A práve vtedy by mu lekár nemal ešte „viac naložiť na plecia“ káravými slovami, poúčaním a výčitkami, pretože to, čo bolo, bolo a už sa neodstane. „Poďme sa spolu pozrieť na to, ako ti ja ako lekár môžem pomôcť. Niekedy je dobré zavolať pacientovi a jeho príbuzným aj domov, aby to ťažké obdobie v jeho živote dajako spolu  prežili...“ Káravý prst je tu zbytočný.

Niekedy začiatkom roku 2016 by mala vyjsť aj moja tretia kniha próz Oči vlčích makov. Bude to kniha próz, ale už aj s dvoma novelami. Vyjde opäť vo vydavateľstve Matice slovenskej. Pred sebou na stole mám zažltnutú fotografiu môjho starého otca, Slováka vo vojenskom mundúre rakúsko-uhorského oficiera. Padol v posledný deň vojny, keď mal môj otec tri roky. Vlčie maky mám rád. Majú svoje oči a sú všade. Boli aj tam, keď padli vojaci  na Flámskych poliach v máji 2015 otrávení Yperitom. Na počesť týchto padlých je deň Vlčích makov symbolom veteránov, ale o tom som vtedy, keď som dával názov svojej novej knihe, nevedel. V každej slovenskej obci je pomník venovaný  padlým v I. svetovej vojne, ani na jednom som nenarátal menej než 50 zbytočne vyhasnutých životov. Môj dedo odpočíva kdesi v Taliansku pod vlčími makmi. Netuší, že sa naňho pozerá jeho vnuk... Vlčie maky, tie, ktoré som videl pri písaní titulu knihy, sú všade na lúkach, jarkoch, poľných cestách. Sledujú v knihe neraz komplikované vzťahy medzi mužom a ženou aj z pohľadu lekára. Boli tu pred nami, sú tu dnes a budú aj po nás. 

 

Rozhovor pripravil Pavol Tomašovič