Poézia v dobe tekutej
Pavol Tomašovič
Dobu, v ktorej žijeme, nazývajú sociológovia tekutou.
Podnety, informácie, obrazy a slová tečú čoraz rýchlejším tempom a ich intenzívny prúd sa pokúša zaplaviť aj nás. Povinnosti, túžby, predstavy, ciele, myslenie i slová. Je ich stále viac.
Slová sú ako kvapky v rieke, po ktorej sa plavíme.
Poskladané do viet vytvárajú prúdy, ktoré nás unášajú raz po povrchu, inokedy nás ponárajú do hĺbok poznania či do iluzórnych močarísk stratenia. Prechádzajú nami nasiaknuté skúsenosťou, dotykmi reality s vlastnou reflexiou, úzkosťou, strachom, očakávaním i premýšľaním.
Voda je nevyhnutná pre život, tak ako sú kvapky slov nevyhnutnou súčasťou ľudskej existencie. Môže však byť nielen nenahraditeľnou tekutinou, ale aj živlom, ktorý nekontrolovateľne ničí všetko, čo mu stojí v ceste.
Môže byť vlnou nesúcou loď existencie do nepoznaných diaľav, ale i rozbúrenou riavou likvidujúcou všetko, čo človek rokmi vytvoril.
V tekutej dobe, v rozliatom jazere informácií, sme unášaní prúdmi, v ktorých sa kvapky rozbíjajú a rozprašujú nielen pod čoraz vŕzgajúcejším spoločným plavidlom existencie, ale sú prítomné všade okolo nás.
Neustálou spŕškou slov vytvárajú hustú bielu hmlu, ktorá chladí kožu pod premočeným oblečením.
Častice vody prenikli k nám a zahalili priestor okolo nás.
Nevidieť obzor, kontúry brehu či provy iných plavidiel. Hľadíme na obrazovky prístrojov, ktoré nás majú viesť správnym smerom k vysnívaným brehom istoty. Len nájsť tú najlepšiu aplikáciu, správny kód, zadať GPS.
V takomto nečase je dobré neprepadnúť panike a nerezignovať.
Projekt Trnavská poetika, ktorý už štvrtý rok pripravuje Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave spolu s Klubom priateľov Trnavy, je pokusom nájsť pevnejšiu pôdu pod nohami a vzájomne sa podržať pri hľadaní harmónie. Nachvíľu sa zastaviť a započúvať sa do zdrojov, z ktorých sme odmalička čerpali. Pripomenúť si vodu, z ktorej sme vyplávali a pramene, z ktorých vznikla reč a po ktorých zostala v našej pamäti stopa. A to nemalá.
Potvrdzujú to chvíle, ktoré sme počas podujatí spoločne zažili nielen v knižnici, ale všade tam, kde si poetika našla svoje miesto. Na univerzite, v knižničnej záhrade, na gymnáziách, v uliciach mesta i v Kultúrnom centre Malý Berlín.
Vďaka ľuďom, ktorí prišli a započúvali sa do poézie, ktorá obstála v rýchlej dobe.
Každý, koho sa dotklo poznanie, kto zažil okamih zastavenia plynúceho času, cíti v sebe túžbu podeliť sa o skúsenosť bezčasia či odkrývania zmyslu.
Zbierka síce nedokáže zachytiť neopakovateľné čaro živých stretnutí, no môže sprostredkovať odkrývanie poézie života. Prináša nádej, že poézia napriek moderným technológiám a rýchlosti plynutia nevymizne, ani nevyprchá.
V predloženej zbierke preto nebudú chýbať stopy Ruženky Šípkovej z podujatia Dobré činy zachraňujú svet, ktoré bolo venované nositeľovi Nobelovej ceny Bjørnstjernovi Bjørnsonovi, ani informácie a básne z Medzinárodného festivalu Jána Smreka, ktorý spolu so Slovenským centrom PEN pripravila Knižnica Juraja Fándlyho.
Okrem básní, ktoré zazneli v rámci Trnavskej poetiky v podaní Etely Farkašovej, Márie Bátorovej, Renáty Bojničanovej, Zlaty Matlákovej, Erika Ondrejičku, Štefana Kuzmu a Miroslava Demáka, si môžete prečítať aj zaznamenané rozhovory a poéziu autorov, ktorí v knižnici prezentovali svoje nové zbierky. Pochádzajú od debutujúcej autorky Simony Dolníkovej a od básnika a publicistu Benjamína Škreka.
V záverečnej časti si môžete pozrieť fotografie z Trnavskej poetiky, ako aj z ďalších podujatí Knižnice Juraja Fándlyho, počas ktorých z jazera slov a poézie čerpali aj naši najmenší čitatelia. Svetlo v ich očiach prezrádzalo, že tento priestor je pre nich priestorom bytostným a inšpirujúcim.
V množstve silnejúcich hlasov, zaručených informácií a právd nechceme prepočuť hlas inšpirácie a orientácie, ktorý obstál v čase a ktorý potvrdzuje našu podstatu.
Knižnica má aj v súčasnosti potenciál byť priestorom ticha i počúvania, hľadania i nachádzania. Byť vesmírom príbehov, ktoré spájajú načúvajúcich. Príbehov otvorených pre ďalšie rozprávanie, príbehov, ktoré sa nekončia prečítaním či vypočutím, ale rozvetvujú sa v nekonečnom priestore rozprávania a priznávajú každému hlasu jeho jedinečnosť a opodstatnenosť.
V takomto otvorenom priestore dôvery môže hmla stúpať hore. A to vďaka ľuďom a ich príbehom, ktoré sa nás dotkli, vďaka slovu, ktoré nás oslovilo. Je to slovo dorozumenia a vzájomného spájania. Spájania myslenia s realitou a jej presahmi. Spájania, ktoré vyúsťuje do rozprávania, v ktorom sa každý z nás istým spôsobom môže nájsť. Takéto rozprávanie možno rozvinúť so všetkými, ktorí majú slovo a reč v úcte.
Slová sú ako kvapky v rieke, po ktorej sa plavíme. Poskladané do viet vytvárajú prúdy, ktoré nás unášajú životom. Nasiaknuté skúsenosťou, dotykmi reality s vlastnou reflexiou, úzkosťou, strachom, očakávaním i premýšľaním. Voda je nevyhnutná pre život, tak ako sú slová podstatné pre človeka.
Verím, že predložená zbierka, ktorá zachytáva myslenie i poéziu autorov, ktorí sa s nami delili o bytostné porozumenie životu v roku 2019, bude pre nás ako pohár čistej vody.
Trnavská poetika, poézia knižnice
© Pavol Tomašovič (ed.)
Vydala Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave
vo vydavateľstve LOGOS ART KLUB, Trnava 2019
Grafická úprava, zalomenie textu: Gabriela Spustová
Autori fotografií: Benjamín Škreko, Barbora Likavská
Zodpovedný redaktor: Pavol Tomašovič
ISBN 978-80-971029-2-0
Poézia v dobe tekutej
Pavol Tomašovič
Dobu, v ktorej žijeme, nazývajú sociológovia tekutou.
Podnety, informácie, obrazy a slová tečú čoraz rýchlejším tempom a ich intenzívny prúd sa pokúša zaplaviť aj nás. Povinnosti, túžby, predstavy, ciele, myslenie i slová. Je ich stále viac.
Slová sú ako kvapky v rieke, po ktorej sa plavíme.
Poskladané do viet vytvárajú prúdy, ktoré nás unášajú raz po povrchu, inokedy nás ponárajú do hĺbok poznania či do iluzórnych močarísk stratenia. Prechádzajú nami nasiaknuté skúsenosťou, dotykmi reality s vlastnou reflexiou, úzkosťou, strachom, očakávaním i premýšľaním.
Voda je nevyhnutná pre život, tak ako sú kvapky slov nevyhnutnou súčasťou ľudskej existencie. Môže však byť nielen nenahraditeľnou tekutinou, ale aj živlom, ktorý nekontrolovateľne ničí všetko, čo mu stojí v ceste.
Môže byť vlnou nesúcou loď existencie do nepoznaných diaľav, ale i rozbúrenou riavou likvidujúcou všetko, čo človek rokmi vytvoril.
V tekutej dobe, v rozliatom jazere informácií, sme unášaní prúdmi, v ktorých sa kvapky rozbíjajú a rozprašujú nielen pod čoraz vŕzgajúcejším spoločným plavidlom existencie, ale sú prítomné všade okolo nás.
Neustálou spŕškou slov vytvárajú hustú bielu hmlu, ktorá chladí kožu pod premočeným oblečením.
Častice vody prenikli k nám a zahalili priestor okolo nás.
Nevidieť obzor, kontúry brehu či provy iných plavidiel. Hľadíme na obrazovky prístrojov, ktoré nás majú viesť správnym smerom k vysnívaným brehom istoty. Len nájsť tú najlepšiu aplikáciu, správny kód, zadať GPS.
V takomto nečase je dobré neprepadnúť panike a nerezignovať.
Projekt Trnavská poetika, ktorý už štvrtý rok pripravuje Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave spolu s Klubom priateľov Trnavy, je pokusom nájsť pevnejšiu pôdu pod nohami a vzájomne sa podržať pri hľadaní harmónie. Nachvíľu sa zastaviť a započúvať sa do zdrojov, z ktorých sme odmalička čerpali. Pripomenúť si vodu, z ktorej sme vyplávali a pramene, z ktorých vznikla reč a po ktorých zostala v našej pamäti stopa. A to nemalá.
Potvrdzujú to chvíle, ktoré sme počas podujatí spoločne zažili nielen v knižnici, ale všade tam, kde si poetika našla svoje miesto. Na univerzite, v knižničnej záhrade, na gymnáziách, v uliciach mesta i v Kultúrnom centre Malý Berlín.
Vďaka ľuďom, ktorí prišli a započúvali sa do poézie, ktorá obstála v rýchlej dobe.
Každý, koho sa dotklo poznanie, kto zažil okamih zastavenia plynúceho času, cíti v sebe túžbu podeliť sa o skúsenosť bezčasia či odkrývania zmyslu.
Zbierka síce nedokáže zachytiť neopakovateľné čaro živých stretnutí, no môže sprostredkovať odkrývanie poézie života. Prináša nádej, že poézia napriek moderným technológiám a rýchlosti plynutia nevymizne, ani nevyprchá.
V predloženej zbierke preto nebudú chýbať stopy Ruženky Šípkovej z podujatia Dobré činy zachraňujú svet, ktoré bolo venované nositeľovi Nobelovej ceny Bjørnstjernovi Bjørnsonovi, ani informácie a básne z Medzinárodného festivalu Jána Smreka, ktorý spolu so Slovenským centrom PEN pripravila Knižnica Juraja Fándlyho.
Okrem básní, ktoré zazneli v rámci Trnavskej poetiky v podaní Etely Farkašovej, Márie Bátorovej, Renáty Bojničanovej, Zlaty Matlákovej, Erika Ondrejičku, Štefana Kuzmu a Miroslava Demáka, si môžete prečítať aj zaznamenané rozhovory a poéziu autorov, ktorí v knižnici prezentovali svoje nové zbierky. Pochádzajú od debutujúcej autorky Simony Dolníkovej a od básnika a publicistu Benjamína Škreka.
V záverečnej časti si môžete pozrieť fotografie z Trnavskej poetiky, ako aj z ďalších podujatí Knižnice Juraja Fándlyho, počas ktorých z jazera slov a poézie čerpali aj naši najmenší čitatelia. Svetlo v ich očiach prezrádzalo, že tento priestor je pre nich priestorom bytostným a inšpirujúcim.
V množstve silnejúcich hlasov, zaručených informácií a právd nechceme prepočuť hlas inšpirácie a orientácie, ktorý obstál v čase a ktorý potvrdzuje našu podstatu.
Knižnica má aj v súčasnosti potenciál byť priestorom ticha i počúvania, hľadania i nachádzania. Byť vesmírom príbehov, ktoré spájajú načúvajúcich. Príbehov otvorených pre ďalšie rozprávanie, príbehov, ktoré sa nekončia prečítaním či vypočutím, ale rozvetvujú sa v nekonečnom priestore rozprávania a priznávajú každému hlasu jeho jedinečnosť a opodstatnenosť.
V takomto otvorenom priestore dôvery môže hmla stúpať hore. A to vďaka ľuďom a ich príbehom, ktoré sa nás dotkli, vďaka slovu, ktoré nás oslovilo. Je to slovo dorozumenia a vzájomného spájania. Spájania myslenia s realitou a jej presahmi. Spájania, ktoré vyúsťuje do rozprávania, v ktorom sa každý z nás istým spôsobom môže nájsť. Takéto rozprávanie možno rozvinúť so všetkými, ktorí majú slovo a reč v úcte.
Slová sú ako kvapky v rieke, po ktorej sa plavíme. Poskladané do viet vytvárajú prúdy, ktoré nás unášajú životom. Nasiaknuté skúsenosťou, dotykmi reality s vlastnou reflexiou, úzkosťou, strachom, očakávaním i premýšľaním. Voda je nevyhnutná pre život, tak ako sú slová podstatné pre človeka.
Verím, že predložená zbierka, ktorá zachytáva myslenie i poéziu autorov, ktorí sa s nami delili o bytostné porozumenie životu v roku 2019, bude pre nás ako pohár čistej vody.