Reflexia na knihu
Renáty Bojničanovej Kolovrat
Cesta potvrdzuje nádej.
Nádej hľadania, prepojenia i smerovania. Z jedného miesta na druhé. Odkiaľsi niekam. I cestu v sebe. „Kráčam stále ďalej, duša vyhrkaná vlakom. Ulicami, ulicami, tam, odkiaľ som – odkiaľ som, možno, nikdy nevyšla“ (s. 21).
Slovo sa stáva cestou. Od seba k iným.
Dáva nádej, rozdeľuje i spája. Človeka s človekom, čitateľa so spisovateľom i myslenie s realitou.
Tak ako kniha Kolovrat od Renáty Bojničanovej, ktorá vyšla v minulom roku vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
Kolovrat je symbolom i nástrojom. Slúžil na spriadanie priadze, vďaka ktorej bolo možné utkať odev či rôzne úžitkové predmety.
Stal sa symbolom plynutia i prostriedkom na jeho zastavenie v zhotovených predmetoch.
Pre básnika je takouto priadzou naakumulovanej ľudskej skúsenosti slovo. Báseň je závojom duše utkaným pre inú ľudskú bytosť.
V dnešnej technickej dobe sa vytratil kolovrat a aj slová prestali byť závojom. Stávajú sa často kameňom hodeným proti iným, priestorom sebaprezentácie i lasom zvierajúcim hrdlo. Aj preto každý, kto berie slovo vážne, precizuje jeho použitie, necháva ho prejsť vlastnými ulicami bytia, aby naznačil cestu porozumenia. Štrnásť rokov takto zrel v autorke i na papieri text, aby mohol čitateľovi v podobe knihy ponúknuť hľadanie cesty domov. K duši, no nielen k tej vlastnej, i k mestu, ktoré nie je iba miestom prežívania detstva.
Aj preto jej slová prechádzajú priestorom i časom až k ich prebývaniu, ktorým je napätie medzi citom a plynutím. Vstupujú do stavov mysle, emócií, spomienok i túžob. Je to pohyb v protismere doby.
Rýchlosť znížená na minimum, nemerateľná hodinami, napreduje skôr vrstvením a zahustením než zrýchľovaním.
Kolovrat, ktorého princípom je koleso, sa v knižnom podaní nekrúti a nerúti vpred ako kolesá áut, ktoré majú čím rýchlejšie dosiahnuť cieľ.
Nejde dokonca ani po vychodených a vydláždených cestách. Rozprávanie nesleduje uchopiteľný príbeh a nepohybuje sa v jednej uzavretej forme. Text netečie v plynulosti očakávania, miestami vytvorí znaky prózy, prechádza v báseň, aby zároveň ponechal miesto pre čiarku, pomlčku, obraz či prázdny priestor. Odmlku pre ticho. Pre odznenie naznačeného i nevypovedaného.
„Blúdenie neustále – cestami-necestami...“ (s. 125).
Vstupuje do intimity mysle, samoty i osamelosti. „Krúžim a plyniem. Pomaly“ (s. 21).
Podarí sa jej spomaliť aj nás?
A chceme vôbec spomaliť?
Čo je princípom nášho čítania, nášho života? Rýchlosť?
Najrýchlejšie dospieť ku koncu?
Či vstúpiť do sveta, ktorý napĺňa čas hĺbkou, vrství prežité, rešpektuje myslenie, cit, emóciu a otvára okná duše?
Sebapoznávaním poznať svet.
Hľadať os života, tak ako ju zachytáva Renáta Bojničanová: „Hľadám v každom kroku stred, súlad, plynutie pohybu“ (s. 21).
Na ceste hľadania v nás i mimo nás je čas rozhodnutia i zázraku.
Čas nemerateľný, neustále plynúci, vlievajúci sa do večnosti spolu s vrstvami našej duše i dotykmi nekonečna.
Pretože cesta domov je cestou k sebe.
K miestu, z ktorého vyrastáme, z ktorého myslíme a rozprávame, kde sa formuje identita. Priestor prijatia i vymedzenia, akceptácie i sporu. Cesta vpred i späť. Stred bytia.
Reflexia na knihu Renáty Bojničanovej Kolovrat bola uverejnená v Literárnom týždenníku č. 23-24/2019, roč. XXXII, 19. júna 2019.
Reflexia na knihu
Renáty Bojničanovej Kolovrat
Cesta potvrdzuje nádej.
Nádej hľadania, prepojenia i smerovania. Z jedného miesta na druhé. Odkiaľsi niekam. I cestu v sebe. „Kráčam stále ďalej, duša vyhrkaná vlakom. Ulicami, ulicami, tam, odkiaľ som – odkiaľ som, možno, nikdy nevyšla“ (s. 21).
Slovo sa stáva cestou. Od seba k iným.
Dáva nádej, rozdeľuje i spája. Človeka s človekom, čitateľa so spisovateľom i myslenie s realitou.
Tak ako kniha Kolovrat od Renáty Bojničanovej, ktorá vyšla v minulom roku vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
Kolovrat je symbolom i nástrojom. Slúžil na spriadanie priadze, vďaka ktorej bolo možné utkať odev či rôzne úžitkové predmety.
Stal sa symbolom plynutia i prostriedkom na jeho zastavenie v zhotovených predmetoch.
Pre básnika je takouto priadzou naakumulovanej ľudskej skúsenosti slovo. Báseň je závojom duše utkaným pre inú ľudskú bytosť.
V dnešnej technickej dobe sa vytratil kolovrat a aj slová prestali byť závojom. Stávajú sa často kameňom hodeným proti iným, priestorom sebaprezentácie i lasom zvierajúcim hrdlo. Aj preto každý, kto berie slovo vážne, precizuje jeho použitie, necháva ho prejsť vlastnými ulicami bytia, aby naznačil cestu porozumenia. Štrnásť rokov takto zrel v autorke i na papieri text, aby mohol čitateľovi v podobe knihy ponúknuť hľadanie cesty domov. K duši, no nielen k tej vlastnej, i k mestu, ktoré nie je iba miestom prežívania detstva.
Aj preto jej slová prechádzajú priestorom i časom až k ich prebývaniu, ktorým je napätie medzi citom a plynutím. Vstupujú do stavov mysle, emócií, spomienok i túžob. Je to pohyb v protismere doby.
Rýchlosť znížená na minimum, nemerateľná hodinami, napreduje skôr vrstvením a zahustením než zrýchľovaním.
Kolovrat, ktorého princípom je koleso, sa v knižnom podaní nekrúti a nerúti vpred ako kolesá áut, ktoré majú čím rýchlejšie dosiahnuť cieľ.
Nejde dokonca ani po vychodených a vydláždených cestách. Rozprávanie nesleduje uchopiteľný príbeh a nepohybuje sa v jednej uzavretej forme. Text netečie v plynulosti očakávania, miestami vytvorí znaky prózy, prechádza v báseň, aby zároveň ponechal miesto pre čiarku, pomlčku, obraz či prázdny priestor. Odmlku pre ticho. Pre odznenie naznačeného i nevypovedaného.
„Blúdenie neustále – cestami-necestami...“ (s. 125).
Vstupuje do intimity mysle, samoty i osamelosti. „Krúžim a plyniem. Pomaly“ (s. 21).
Podarí sa jej spomaliť aj nás?
A chceme vôbec spomaliť?
Čo je princípom nášho čítania, nášho života? Rýchlosť?
Najrýchlejšie dospieť ku koncu?
Či vstúpiť do sveta, ktorý napĺňa čas hĺbkou, vrství prežité, rešpektuje myslenie, cit, emóciu a otvára okná duše?
Sebapoznávaním poznať svet.
Hľadať os života, tak ako ju zachytáva Renáta Bojničanová: „Hľadám v každom kroku stred, súlad, plynutie pohybu“ (s. 21).
Na ceste hľadania v nás i mimo nás je čas rozhodnutia i zázraku.
Čas nemerateľný, neustále plynúci, vlievajúci sa do večnosti spolu s vrstvami našej duše i dotykmi nekonečna.
Pretože cesta domov je cestou k sebe.
K miestu, z ktorého vyrastáme, z ktorého myslíme a rozprávame, kde sa formuje identita. Priestor prijatia i vymedzenia, akceptácie i sporu. Cesta vpred i späť. Stred bytia.
Reflexia na knihu Renáty Bojničanovej Kolovrat bola uverejnená v Literárnom týždenníku č. 23-24/2019, roč. XXXII, 19. júna 2019.