Michal Krauter

Poézia Gabriely Spustovej Izakovičovej v kontexte súčasnej slovenskej literatúry

6.1.2021

Gabriela Spustová Izakovičová je autorkou, ktorej tvorbu rozhodne nemožno nazvať skromnou, pokiaľ ide o počet publikovaných umeleckých textov. Písaním si spríjemňovala život už počas základnej školy, neskôr prezentovaním svojich básnických i prozaických výpovedí na rôznych literárnych súťažiach, aby napokon predstúpila pred čitateľov so svojimi početnými knižkami. Už letmý pohľad na jej doterajšie dielo dáva tušiť, že ju treba vnímať predovšetkým ako poetku, ktorá sa však cíti dobre aj v polohe prozaičky i autorky kníh pre deti.

Napriek jej bohatej tvorbe bola pre nás pred začiatkom vypracovávania tejto práce neznámou autorkou – z tejto pozície voľba témy pôsobila jednak ako lákavá ponuka na objavovanie nového, jednak vzbudzovala nemalé obavy a rešpekt pred nepoznaným.

Tvorba Gabriely Spustovej Izakovičovej nebola doteraz predmetom sústavnejšej pozornosti literárnej vedy. Táto práca je tak svojím spôsobom jedinečná a ide pravdepodobne o prvý pokus komplexnejšie reflektovať jej tvorbu, hoci naša pozornosť – ako napovedá názov – sa v jadre sústreďuje na poéziu, a to osobitne na poéziu pre dospelého príjemcu, zbierky básní pre deti ponechávame bokom.

Cieľom tejto práce je snaha literárnohistoricky uchopiť autorkinu básnickú tvorbu, začleniť ju do kontextu súčasnej slovenskej literatúry a napokon ju subjektívne interpretovať.

Prácu sme rozdelili na dve relatívne samostatné časti – 1. literárnohistorickú časť, v ktorej robíme stručný náčrt stavu súčasnej slovenskej literatúry, osobitne poézie, čím si vytvárame teoretickú základňu, do ktorej sa pokúšame integrovať autorkinu tvorbu a odhaliť jej miesto v nej. Pozornosť venujeme najmä identifikovaniu kľúčových formálnych, tematických a motivických ukazovateľov, autorkinej obraznosti a potenciálnych inšpiračných zdrojov, resp. autorov, ktorí sú niečím podobní tvorbe Gabriely Spustovej Izakovičovej. Uvádzame v nej autorkin stručný životopis, pričom spomíname také biografické údaje, ktoré priamo súvisia s literárnou činnosťou. Ďalej prinášame prehľad jej doteraz publikovanej tvorby – poézie, prózy i literatúry pre deti. Pri jednotlivých básnických zbierkach pre dospelého príjemcu, ktoré sú zoradené chronologicky, uvádzame ich stručné charakteristiky, ktoré nám autorka poskytla a neskôr zaradila aj do výberu zo svojej tvorby Erby brehov, ktorý je nateraz poslednou knižkou poézie; z tohto dôvodu uvádzame ako zdroj charakteristík práve tento výber. V tejto časti práce je napokon aj literárnokritická reflexia niektorých zbierok, ako ju prinášajú recenzenti.

Pri zoraďovaní zbierok nám spôsobovala problémy skutočnosť, že niektoré vyšli najprv ako e-knihy, neskôr tlačou, a tak bolo potrebné rozhodnúť, aké hľadisko vezmeme do úvahy – rozhodli sme sa pre radenie zbierok tak, ako ich uvádza autorka na svojej osobnej webovej stránke, preto sa naše datovanie prvého vydania môže odlišovať od iných dostupných datovaní. Ťažkosti nám spôsoboval najmä nedostatok zdrojov sekundárnej povahy o autorkinej tvorbe, v mnohých aspektoch sme „prvolezcami“; treba povedať, že významným spôsobom nám pomohla sama autorka, a 2. interpretačnú časť, ktorá sa ďalej člení na tri podkapitoly, pričom v každej z nich venujeme pozornosť istému typu autorkinej poézie – v prvej spirituálnej poézii, v druhej reflexívnej lyrike a existenciálnej poézii, v tretej poézii tematizujúcej mesto a jeho reálie. V rámci jednotlivých podkapitol druhej časti práce sme sa rozhodli pre výber reprezentatívnych zbierok a tie sme podrobili relatívne komplexnému analyticko-interpretačnému nazeraniu.

Najčastejšie využívanou metódou pri písaní tejto práce bola analýza zdrojov primárnej i sekundárnej povahy, tá bola aj základom interpretácií v druhej časti, napokon v menšej miere bola upotrebená komparatívna metóda, a to najmä v prvej časti.

Kontext súčasnej slovenskej literatúry

Bezpochyby významným medzníkom, ktorý zľava ohraničuje fenomén zvyčajne označovaný ako súčasná slovenská literatúra (samozrejme, z pohľadu dnešných súčasníkov – nakoniec, všetci prežívajú aktuálny čas ako súčasnosť), je Nežná revolúcia roku 1989. Tá znamenala posun nielen v spoločensko-politickej oblasti, ale prispela aj k výrazným kvalitatívnym zmenám v kultúre a v  jej rámci i v literatúre.

O období po Nežnej revolúcii možno uvažovať ako o období vytúženej slobody, uvoľňovania „pút“ po piatich desaťročiach vlády socializmu, počuť skloňovať slovo demokracia (či demokratizácia) azda na všetkých úrovniach života a spoločenského jestvovania, literatúra sa vymaňuje zo zovretia teórie socialistického realizmu, ktorá „nebola nijakou teóriou, ale znôškou postulátov, požiadaviek a konkrétnych návodov, ktoré sa navyše menili s každým politickým poryvom“ (Mikula, 2017, s. 3).

V kontexte slovenskej literatúry sa o období po novembrových udalostiach Peter Darovec vyjadruje takto: „Novembrová revolúcia totiž skutočne vytvorila aj pre slovenských spisovateľov a čitateľov diametrálne odlišnú situáciu, ktorá sa nepochybne rôznymi spôsobmi premieta aj do ich literárnych textov“ (2006, s. 143). Podľa neho „znamenala skutočne revolučnú zmenu takmer vo všetkom, čo literatúre poskytuje servis (vydavateľstvá, spisovateľské organizácie, spôsoby financovania atď.), reálnych literárnych výstupov sa zdanlivo dotkla len veľmi málo“ (tamže). Za azda najzásadnejšiu zmenu považuje skutočnosť, že „slovenská literatúra sa prestala deliť na oficiálnu a samizdatovú, čo umožnilo knižnú prezentáciu textov viacerých kvalitných autorov“ (tamže), ktorí boli v minulosti najmä z politických dôvodov perzekvovaní, literárne umlčiavaní a odsúvaní na (azda až za) perifériu literárneho života.

Koniec 80. rokov je poznačený prechodom „od industriálnej k informačnej epoche vo vývine spoločnosti“ (Caltíková, 2010, s. 238). Poézia tohto obdobia má tematicky i formálne výrazne provokatívny ráz, básnici nadväzujú na tvorbu autorov tzv. bítnickej generácie a surrealistov, napríklad Jozef Urban, Ivan Kolenič – profiluje sa tzv. rocková generácia (tamže).

90. roky sprevádza „vydavateľský i autorský boom v demokratickom podnikateľskom i tvorivom prostredí“ (tamže), obnovuje sa pluralitný model jestvovania literatúry, vyznačujúci sa existenciou viacerých (často protichodných a azda aj nezlučiteľných) popri sebe jestvujúcich poetík. Táto takmer až bezbrehá sloboda v umení a literatúre si však začína vyberať svoju daň v podobe publikovania mnohých umelecky slabých, málo hodnotných, ba až gýčových diel; tento stav pretrváva v podstate až do súčasnosti. V básnickej tvorbe sa uplatňuje napríklad „nesúdržný text, žánrová pestrosť, využívanie postupov paródie, palimpsestu – odvolávanie sa na texty iných a manipulácia s ich citátmi, persifláže – posmešného napodobňovania“ (tamže), komplikovaná kompozičná štruktúra atď.

Slovenská literatúra na rozhraní milénií, resp. slovenská literatúra 21. storočia je z hľadiska svojho vývinu stále otvorená, realizuje sa v istých časopriestorových súvislostiach, „objektívne, nestranné a neskreslené hľadisko a výklad smerovania a vývoja slovenskej literatúry v tomto období bude možné splna zhodnotiť a uzatvoriť až s odstupom času, čo sa potvrdilo ako správne a prirodzené aj pri bádaní v predošlých časových etapách“ (Grupač, 2015, s. 69).

Podľa Zoltána Rédeya sa súčasná slovenská poézia snaží osobitným spôsobom reflektovať aktuálnu civilizačnú situáciu, čím podľa neho vzniká tzv. civilná poézia, o ktorej sa zmieňuje, „že značná časť širšie chápanej súčasnej slovenskej poézie je výslovne civilná v tom zmysle, že vystihuje aktuálny civilný život v jeho všednostných prejavoch a rutinnom priebehu, fenomenalitu civilnej každodennosti v jej príležitostných detailoch, nevypovedá však priamo a v hodnotiacom uchopení o civilizačnom stave v javovej komplexnosti“ (2004, dostupné na: https://www.noveslovo.sk/node/24742). V tejto súvislosti spomína napríklad civilnú poéziu Milana Rúfusa v zbierke Čakanka (2003), Jána Buzássyho v zbierke Pani Faustová a iné básne (2001) či zbierku Michala Habaja Korene neba. Básne z posledného storočia (2000) (tamže). Podľa neho sa (nielen zmieňovaní) autori poézie reflektujúcej aktuálne civilizačné dianie „stavajú skepticky k aktuálnej civilizačnej realite – [niektorí – pozn. M. K.] so zatrpknutosťou a nevôľou, takmer rozhorčením, [iní – pozn. M. K.] s iróniou a parodizačným gestom alebo artistnou bravúrou, no zároveň vyslovujú nádej a dôveru v poéziu, považujúc ju akoby za akúsi poslednú oporu, nositeľku kultúrnych hodnôt a duchovnosti, jednu z vyšších foriem ľudskej komunikácie. [Generácia mladších autorov, ako napríklad zmieňovaný Michal Habaj – pozn. M. K.] súčasný civilizačný stav bezprostredne nereflektuje, namiesto toho však v istom zmysle zachádza ešte ďalej – načrtáva symptomatickú víziu jeho fiktívnej budúcej podoby a vyjadruje pritom spochybňujúci, nedôverčivo prehodnocujúci postoj práve voči hodnotám, ktoré – aspoň doposiaľ a zvlášť v domácom kontexte – výsostne reprezentovala poézia a lyrizmus, vrátane prozaického“ (tamže).

Iný pohľad na súčasnú slovenskú poéziu, v niečom však predsa len korešpondujúci s pohľadom Zoltána Rédeya, ponúka Lucia Biznárová, podľa ktorej „do slovenského literárneho kontextu v ostatnom období pribúdajú básne a básnické zbierky, ktoré sú tematicky situované do aktuálnej prítomnosti a kriticky reagujú na práve prebiehajúce spoločenské, politické, sociálne a kultúrne pomery nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Tematicky sa zameriavajú najmä na medializované kauzy, nábožensko-etické spory súčasnosti, vojnové konflikty vo svete, terorizmus, formy rasovej neznášanlivosti či rôzne prejavy agresie namierené proti slobode jednotlivca. Do motivicko-tematickej roviny týchto básní preniká apel na morálne hodnoty súčasnej spoločnosti a zobrazuje sa ambivalentnosť medziľudských vzťahov väčšinovej spoločnosti. Vznikajú básne s existenciálnou hĺbkou, ale aj s radikálne zaujatým postojom voči mocenským, politicko-spoločenským mechanizmom. (2015, s. 19 – 20).

V súčasnosti dochádza k výraznej zmene v zmysle rozširovania publikačného priestoru pre (nielen začínajúcich) autorov. Tí nie sú odkázaní vydávať svoje diela výlučne v printovej forme, ako to bolo v minulých obdobiach. Vznik a početnosť fenoménu tzv. sociálnych sietí na internete, rôznych internetových publikačných fór a digitálnych technológií sa stáva pre mnohých príležitosťou slobodne a takmer bez obmedzenia publikovať svoje umelecké texty (resp. ašpirujúce na umelecké texty), ktorých dosah tak de facto nemá hraníc, podobne tak nesčítateľná je aj potenciálna čitateľská základňa. Tento fenomén posledného obdobia má popri svojich bezpochyby pozitívnych stránkach aj isté negatíva: sloboda slova sa pre mnohých stáva iba príležitosťou artikulovať takmer čokoľvek, kedykoľvek a akýmkoľvek spôsobom, čo sa vo sfére umeleckej literatúry môže negatívne prejavovať publikovaním textov spornej, pochybnej umelecko-estetickej kvality. Táto publikačná hypertrofia zároveň sťažuje, ba priam až znemožňuje literárnohistorickú evidenciu a literárnokritickú reflexiu takýchto textov (pozri napr. Grupač, 2015, s. 76 – 83).

Život a dielo autorky

Gabriela Spustová (rod. Izakovičová) sa narodila 28. 10. 1967 v Trnave. Základnú školu navštevovala v Suchej nad Parnou (okres Trnava), kde aj prežila takmer celý svoj doterajší život. Stredoškolské vzdelanie získala na Strednej zdravotníckej škole v Trnave. Vysokoškolské štúdium absolvovala na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, štúdium slovenského jazyka a literatúry na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave, doktorandské štúdium v odbore environmentalistika na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre ako doktorandka Ústavu krajinnej ekológie Slovenskej akadémie vied.

Osem rokov pracovala ako knižná redaktorka v jezuitskom vydavateľstve Dobrá kniha. V súčasnosti je autorkou na voľnej nohe, redakčne vedie vlastné vydavateľstvo RUAH. Založila občianske združenie LOGOS ART KLUB, je členkou združenia novinárov Network Slovakia, Matice slovenskej, Literárneho klubu Bernolák, založila a spravuje webstránku Trnavský literárny almanach. Publikuje predovšetkým poéziu, vydala však aj prózu i literatúru pre deti.

Záujem o umelecké písanie prejavila už na základnej škole, za čo ju ocenil aj časopis Zornička. Neskôr sa svojou tvorbou prezentovala na literárnych súťažiach O cenu Slovenského učeného tovarišstva, Literárny salón, O cenu Dominika Tatarku, Chalupkovo Brezno, Jurinova jeseň.

Debutovala básnickou zbierkou Hlbiny (2005), v ktorej sústredila básne napísané od svojich štrnástich rokov do roku 2005. Alžbeta Kolláriková o nej napísala: „Jej (Gabriely Spustovej Izakovičovej – pozn. M. K.) poetické začiatky prerástli už dávnejšie v zrelú tvorbu veršov, ktorých záber je široký a bohatý na myšlienkový obsah. Evidentná je preto aj skladba veršov v ôsmich samostatných častiach básnickej zbierky. I keď s citom vybraté, aby zodpovedali svojmu zameraniu, majú básne autorky spoločného menovateľa – láska k Bohu, človeku, prírode. Viera v Boha je precítená takmer vo všetkých, diferencované sú len vlastným obsahom. S citlivosťou vlastnou práve žene – matke podáva svoje osobné svedectvo a výpoveď o svete, ľuďoch, láske, zlobe, viere či snoch. [...]

Básnická zbierka Gabriely Spustovej Hlbiny prináša vnímavému čitateľovi aj kus jej sebareflexie, ktorú dnes človek hľadá a nachádza. V každom prípade sa musí o ňu pokúsiť. Jej básne o tom presvedčivo hovoria“ (In Spustová Izakovičová, 2005, s. 179 – 181). K niektorým jej básňam z tohto obdobia sa vyjadril aj Jozef Brunclík v článku Umenie ako nástroj sebarealizácie takto: „Text Gabriely Spustovej, ktorý ozrejmuje jej vzťah k poézii, je nasiaknutý pátosom, hlbokým vzrušením a úctou. V  jej básni však je prítomný formálny experiment, významový presah veršov, jadrnosť výrazu a katarzné prežívanie skutočnosti [...] Ak však prevláda v poézii autorky načrtnutá sviatočnosť, vyberanosť, úcta, aj vyznenie tejto poézie je istým spôsobom komornejšie, introvertnejšie a v tom má svoje opodstatnenie“ (2007, s. VII).

V poézii Čo čuší v duši (2011) „reflektuje svoj vnútorný svet i svet, čo ju obklopuje v jeho skrivodlivosti, pomenúva svoj status quo, vedomie pominuteľnosti i  LOGOS, esprit pravdy a nádej v duchovnosti“ (Spustová Izakovičová, 2019, s. 364).

Roku 2011 vydala aj ďalšie zbierky – Dumy, v ktorej „sa cez prírodné deje a kolobeh života zamýšľa nad tajomstvami ľudských vzťahov“, Moje haiki a Výkriky, kde „zachytáva vyrovnávanie sa so sociálnymi hriechmi svojich čias, virtuálnymi či reálnymi, s ublížením, osočovaním, zneužívaním moci, neláskou a smrťou. No zdôrazňuje potrebu premýšľať, odpúšťať a ponárať sa do životodarných vôd“ (tamže).

V zbierke Stony apokalyptických čias (2012) „sa zamýšľa nad katarziou sveta v časoch, ktoré sa cítili byť apokalyptické. Hovorí o globálnej kríze ducha, márnych sentenciách, excesoch čias, samospasiteľoch či Homo consumens, erózii vzťahov a floskulách čias, nedostatku pokory. Hľadá nádej v myšlienkach velikánov ako boli Teilhard de Chardin či Ignác z Loyoly [...] Nekončí v rezignácii...“ (tamže, s. 365).

Roku 2012 vydala aj zbierku Tŕňové mesto, ktorej básne venovala svojmu rodnému mestu Trnave.

Veršovaným životopisom slovanských vierozvestov Konštantína a Metoda je Poéma o Cyrilovi a Metodovi (2013), ktorú napísala pri príležitosti 1150. výročia ich príchodu na Veľkú Moravu. „Autorka chce čitateľa doviesť do sveta dvoch výnimočných mužov, do ich múdrosti a pokory, aby sme sa mlčky a s vďakou sklonili pred ich géniom“ (tamže).

K zbierke Silencium (2014) Eva Fordinálová v recenzii Keď to aj my vzdáme, čo po nás zostane? poznamenala: „Koreňom básnictva by stále malo byť predovšetkým ľudské srdce. Poézia vyjadruje, čo ľudia myslia, no hlavne, čo cítia. Žijú v bludnom kruhu, neschopní zastať a primknúť sa k jeho Centru. Treba prebúdzať našu vnútornú energiu, dosiahnuť súlad v sebe, vybojovať si svoje Silencium – vnútorné ticho, a tam sa započúvať srdcom do Božieho hlasu pokoja a lásky. To však vyžaduje každodennú prácu na sebe. Máme na to výborných pomocníkov: modlitbu a duchovnú poéziu. Modlitbou sa utiekame k Bohu o dar sily, duchovnou poéziou mu vzdávame vďaky, povznášame sa k Nemu, ideme Mu v ústrety. Odpútať sa od konzumného sveta, plného deprimujúceho hluku či šumu, a ponoriť sa do tichosti večného bytia nám pomôžu aj obe zbierky [Silencium a Sonety – pozn. M. K.] Gabriely Spustovej Izakovičovej“ (bez dátumu publikovania, dostupné na: https://gabriela-spustova-izakovicova.webnode.sk/products/fordinalova-eva-ked-to-aj-my-vzdame-co-po-nas-zostane-recenzia-knih-gabriely-spustovej-silencium-sonety/).

Zbierka Sonety (2015) „obsahuje dva sonetové vence Sonety slobody a Sonety túžob a deväť samostatných sonetov. Sonet slobody hodnotí pocity ľudí niekoľko rokov po Nežnej revolúcii. [...] Sonetový veniec Sonety túžob sa zahlbuje do citu lásky a ľudskej túžby, ktorá nepozná vek, čas ani vzdialenosť“ (Spustová Izakovičová, 2019, s. 364). O Sonetoch Eva Fordinálová napísala: „Zbierka Sonety mi tiež pripravila príjemné prekvapenie: v predchádzajúcej zbierke [Silencium – pozn. M. K.] autorka uprednostňovala voľný verš [...], tu dokázala svoje majstrovstvo aj vo viazanom verši. A sonetové vence si vyžadujú skutočné majstrovstvo. [...] Zároveň sú dôkazom, že viazaný verš skutočnému talentu neviaže myšlienku, že má stále svoje opodstatnenie“ (bez dátumu publikovania, dostupné na: https://gabriela-spustova-izakovicova.webnode.sk/products/fordinalova-eva-ked-to-aj-my-vzdame-co-po-nas-zostane-recenzia-knih-gabriely-spustovej-silencium-sonety/).

Poéma o láske a zrade (2016) „je lyricko-epické pásmo o láske princa a milej, o orlovi, pre ktorého milá lásku zradí, o dôsledkoch, znovustretnutí a definitívnom rozídení sa princa a milej, ktorá nechce zradiť znovu“ (Spustová Izakovičová, 2019, s. 365).

V Trinástej komnate (2016) ide o „vyrovnávanie sa so vzťahovými stratami. Zbierka obsahuje zväčša reflexívnu lyriku a existencionálnu poéziu. Pýta sa na dôsledky činov, hľadá pravdu a dôvod jestvovania sveta či človeka, zápolí s citmi a pocitmi, ukotvenie nachádza v neustálom úsilí o návrat k pôvodnej harmónii, v úsilí o odpustenie (si) a sebaprijatie“ (tamže, s. 366). V tom istom roku vydala aj zbierku meditačných básní napísaných v elegickom distichu Elégie o Sedembolestnej.

Roku 2017 jej vyšla zbierka Talitha kum. Dievča vstaň! „Básne sú meditáciami na jezuitské duchovné cvičenia, ktoré autorka písala počas piatich mesiacov. Je to intímny rozhovor s Pôvodcom života a bytia“ (Spustová Izakovičová, 2019, s. 367). Zlata Matláková v recenzii Fenomén zázraku v meditačnej poézii píše, že túto zbierku „môžeme vnímať ako jednu báseň. Z formálneho hľadiska sú veršové zoskupenia bez názvov, no prvý verš je vždy graficky zvýraznený. Rímskymi číslicami od I do XIX autorka predsa len vymedzuje skupinky meditačných básní s rovnakou témou a s príbuzným spôsobom uvažovania. [...] Spustovej verše sú naplnené láskou a odpustením. Tiež možnosťou voľby v zmysle: Boh môže urobiť všetko, no nechce to urobiť bez slobodného rozhodnutia človeka. [...] Lyrický subjekt v rôznych životných situáciách reflektovaných vo veršoch je konfrontovaný iba sám so sebou a Bohom. [...] Meditačným básňam Gabriely Spustovej Izakovičovej sa nedá vyčítať anachronizmus. Majú status, ktorý môže čitateľa aktuálne nasmerovať k dialógu so svojím najvnútornejším vedomím a svedomím cez rozhovor s Bohom“ (In Spustová Izakovičová, 2018b, s. 162 – 163).

V súčasnosti poslednou autorkinou zbierkou je výber z poézie Erby brehov (2019), ktorá však obsahuje aj doteraz nepublikovanú tvorbu. Pavol Tomašovič v recenzii nazvanej Breh na dohľad o nej napísal: „Súborné dielo Erby brehov, ktoré sa skladá zo šestnástich poetických, miestami až meditatívnych zbierok, zachytáva myšlienkové i tematické zrenie v tvorbe Gabriely Spustovej Izakovičovej, jej schopnosť reflektovať aktuálne výzvy doby aj úprimnú snahu autenticky prežiť nielen vlastný život, ale podeliť sa o kľúčové skúsenosti aj s inými. Erby brehov sú autorkiným víťazstvom na pôde myslenia, ktoré vzniklo z poctivého úsilia naplniť každé jedno slovo živým obsahom“ (In Spustová Izakovičová, 2019, s. 362). Ide o zbierky Výkriky, Čo čuší v duši, Dumy, Poéma o láske a zrade, Sonety, Stony apokalyptických čias, Haiku, Tŕňové mesto, Poéma o Cyrilovi a Metodovi, Silencium, S knihou na káve, Elégie o Sedembolestnej, Trinásta komnata, Talitha kum. Dievča, vstaň!, Človiečik, Tekuté piesky čias.

Prozaickú tvorbu Gabriely Spustovej tvoria dva historické romány Prsteň mojej (starej) mamy (2012), Môj milovaný kráľ Dávid (2015) a Cesty Sofie. Emblémy života (2017).

Autorkina tvorba pre deti zahŕňa zbierky básničiek Tajomstvo Vianoc (2005), Abecedníček: 102 básničiek (2008), Veršované bájky (2012), v spoluautorstve vydanú knižku Veselé veršíky (2005), prózy Mačiatka Justín a Lili (2012), Dedkove včielky, Záhady mravčeka Filipa (obe 2018), Narodila sa nám Dobruľka, Tajomná kniha v  babičkinej poličke (obe 2019).

Významný publikačný priestor predstavujú pre Gabrielu Spustovú Izakovičovú aj sociálne siete a internetové portály. Svoje básne uverejňuje napríklad na facebookovej stránke Poézia – esencia duše, na webových stránkach Trnavský literárny almanach (literárna revue Trnavskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov), Divoké víno, Christ-net (slovenský kresťanský portál), či na svojom blogu registrovanom na stránkach SMEblog.

Inšpiračný zdroj, z ktorého sa nasycuje poézia Gabriely Spustovej Izakovičovej, je relatívne bohatý a má prevažne literárny charakter. Ovplyvnilo ju spomínané štúdium teológie a slovenského jazyka a literatúry. Pri elégiách – ako sama tvrdí – ju inšpirovalo čítanie Kollárovej Slávy dcéry, tercíny sa rozhodla uplatniť podľa vzoru Danteho Božskej komédie v prebásnení Viliama Turčányho.

Dôležitým zdrojom je Biblia – osobitne starozákonná poézia v Knihe nárekov, obsahujúca elégie, Žalmy, rovnako aj múdroslovné knihy Kazateľ, Kniha Sirachovcova a Kniha prísloví, z novozákonných textov najmä Máriin Magnifikat a Zachariášov Benediktus. Jej tvorba sa vo veľkej miere sýti práve biblickou symbolikou a obraznosťou, osobitne v spirituálnej poézii (napríklad Talitha kum. Dievča, vstaň!, Elégie o Sedembolestnej), ale aj v básňach, ktoré vcelku nie sú primárne spirituálneho ladenia. Jej duchovná tvorba – azda najmä básne v  Elégiách o Sedembolestnej – miestami pripomína akési preloženie/„preklopenie“ vybraných a rozpoznateľných biblických textov do veršovej formy, čo môže interpretátorovi spôsobovať ťažkosti – pokušenie interpretovať básne ako biblický text, teda skôr uplatňovať metódy biblickej exegézy, nie ako poéziu. Z tejto pozície sa táto tvorba môže javiť ako miestami interpretačne málo podnetná.

Počas práce redaktorky v jezuitskom vydavateľstve Dobrá kniha Spustová Izakovičová prichádzala do kontaktu s dielami mnohých kresťanských autorov, ktoré v nej vzbudzovali nemálo existenčných otázok, na ktoré odpovedala svojimi lyrickými výpoveďami napríklad aj v zbierke Trinásta komnata. Nie div, že významným prameňom sú aj udalosti autorkinho osobného života, v ktorých sa neraz striedajú radosti s bolesťami, spomienky i vzťahy s inými ľuďmi, so sebou i so svetom. Veľmi osobne vyznievajú básne v zbierke Talitha kum. Dievča, vstaň!.

Ako učiteľku, ktorá okrem iného vyučovala aj dejepis, ju ovplyvnili aj dôležité dejinné udalosti – také vtesnala do svojich básnických textov napríklad v zbierke Poéma o Cyrilovi a Metodovi, v ktorej tematizuje rozpoznateľné historické momenty z veľkomoravského obdobia slovenských/slovanských dejín.

Medzi autorov, ktorí ju sprevádzali od mladosti, patrí aj A. S. Puškin, M. Rúfus, rodák a priateľ V. Turčány, ktorému, mimochodom, venovala aj báseň s dedikačným názvom Rytierovi a pevcovi Viliamovi Turčánynu (Tomašovič (ed.), 2018, s. 110 – 113), rovnako aj monografiu s takmer identickým názvom Rytier a pevec Viliam Turčány (2018) (pozri e-mailová komunikácia SPUSTOVÁ, Gabriela , KRAUTER, Michal, 16. 04. 2020).

Formálnu stránku poézie Gabriely Spustovej Izakovičovej tvorí široký diapazón uplatňovaných prostriedkov; zdrojom ich uchopenia a pomenovania v tejto práci je Slovník poetiky od Františka Štrausa.

Autorka vo svojej tvorbe využíva voľný aj viazaný verš. Vo viazanom verši využíva daktylskú, trochejskú stopu i jambickú stopu v sylabotonickom verši; dvojveršia, trojveršia, štvorveršia i astrofiu – členenie básne nie na strofy, ale na tematické úseky (napríklad v zbierke Talitha kum. Dievča, vstaň!, Poéma o Cyrilovi a Metodovi, Poéma o láske a zrade), využíva aj vyššie strofické útvary – sonet i sonetový veniec, elegické distichon, tercínu, sestínu, baladu, triolet, rispet a ďalšie.

V básňach je dôležitým výrazovým prostriedkom symbol, jej poézia je existenciálna – pýta sa na základné otázky ľudského bytia, na dôvody ľudskej existencie a na príčiny a následky ľudského konania; reflektuje archetypy (napríklad Panna Mária ako archetyp matky, silne prítomný v zbierke Elégie o Sedembolestnej) a kľúčové dejinné skutočnosti (napríklad v Poéme o Cyrilovi a Metodovi).

Balada – baladou je zbierka Poéma o láske a zrade – piesňová forma, v dialógoch prerozprávaný príbeh nešťastnej lásky s prvkami bájky (orol ako personifikácia manžela milej, orlíci = deti).

Francúzska villonovská balada – autorka ju využila v básni Tisíc životov zo zbierky Výkriky (Spustová Izakovičová, 2019, s. 7).

Rondel – báseň Rondel pre matku zo zbierky Výkriky (tamže, s. 21).

Básnická poviedka – po nej siahla v Poéme o láske a zrade.

Elégia – elegické distichon – uplatnila v zbierke Elégie o Sedembolestnej; pôdorys narušila iba tam, kde nechala myšlienku nedopovedanú, čo naznačuje tromi bodkami.

Haiku – uplatnené v zbierke Moje haiki.

Hymnus – hymnický charakter má Poéma o Cyrilovi a Metodovi.

Óda – básne Solúnu (Spustová Izakovičová, 2013, s. 6 – 7) a Konštantín (tamže, s. 8 – 13) zo zbierky Poéma o Cyrilovi a Metodovi majú ódický charakter.

Idyla – idyle sa približuje báseň venovaná Jánovi Hollému s názvom Selanky zo zbierky Silencium (Spustová Izakovičová, 2018a, s. 61).

Autorka napísala dva sonetové vence – Sonety slobody a Sonety túžob. V zbierke Sonety sú aj ďalšie básne so sonetovým pôdorysom veršov. Všetky sú napísané v desaťslabičnom jambickom verši, typickom pre taliansky a španielsky sonet.

Pásmo – pásmom je zbierka Talitha kum. Dievča vstaň!, ktorá je meditáciou na duchovné cvičenia a kontempláciou a mystikou lyrickej hrdinky vo vzťahu k Stvoriteľovi, no v prenesenom význame k láske a  pravde ako takej.

Pieseň – piesňový charakter má zbierka Poéma o láske a zrade.

Poéma – autorka napísala dve poémy – Poému o Cyrilovi a Metodovi a Poému o láske a zrade.

Ritornel – uplatňuje v básni Jarné dumy zo zbierky Dumy (Spustová Izakovičová, 2019, s. 57).

Rondel – báseň Načo? zo zbierky Dumy (tamže, s. 61).

Sestína – sestínu uplatnila v básni Tvár sveta zo zbierky Dumy (tamže, s. 58 – 59).

Triolet – trioletom je napísaná báseň Mlaď zo zbierky Dumy (tamže, s. 57 – 58).

Tercína – tercínami autorka napísala básne Človiečik (tamže, s. 352 – 354), Jar zo zbierky Dumy (tamže, s. 51), Jarné mesto zo zbierky Tŕňové mesto (Spustová Izakovičová, 2012b, s. 6 – 7).

Polyvalentnosť poézie Gabriely Spustovej Izakovičovej

Spirituálna poézia

Silným elementom v tvorbe Gabriely Spustovej Izakovičovej je tendencia obracať svoju i čitateľovu pozornosť dvoma smermi, ktoré majú svoj pôvod v jednom a tom istom zdroji, ktorým je náboženská viera v Boha. Jeden smer má orientáciu viac „do vnútra“, ktorý je evidentný v básňach s meditatívno-kontemplatívnym1^[1] rozmerom, kde sa autorka ponára do svojho svedomia, do srdca, ktoré bolo v starozákonnom biblickom chápaní považované za „stred“ človeka, za miesto, kde zostupuje, aby tu poznával svoje najvnútornejšie hnutia, túžby, city, za miesto stretnutia s Jahvem/Bohom^[2], druhý má orientáciu viac „zvnútra von“ a prejavuje sa v básňach s odlitbovým rozmerom, v ktorých sa obracia na Boha.

Meditácia je pojem, ktorý je vlastný viacerým spirituálnym hnutiam, smerom, náboženstvám či filozofiám – osobitne azda východným –, ktoré prenikajú aj do nášho kultúrneho kontextu; objavuje sa aj v akejsi sprofanizovanej podobe v rozličných súvislostiach v bežnom živote, kde sa ním pomenúva čas relaxácie, oddychu, prostého uvažovania; napokon v niektorých literárnovedných prácach sa meditatívna poézia chápe ako pendant reflexívnej lyriky. Preto je potrebné definovať ho v kresťanskom kontexte, lebo tak ho chápe aj autorka. O tejto problematike sa Katechizmus Katolíckej cirkvi zmieňuje takto: „Rozjímanie (meditácia) je predovšetkým hľadaním. Ľudský duch sa usiluje pochopiť dôvod a spôsob kresťanského života, aby súhlasil s tým a odpovedal na to, čo žiada Pán“ (1998, s. 651). „Rozjímanie uvádza do činnosti myslenie, predstavivosť, city a túžby. Toto zaktivizovanie je nevyhnutné, aby sa prehĺbilo presvedčenie viery, podnietilo obrátenie srdca a posilnila vôľa nasledovať Krista“ (tamže, s. 652).

V oboch prípadoch možno hovoriť o duchovnej či spirituálnej poézii autorky. Touto problematikou v kontexte súčasnej slovenskej poézie sa zaoberala aj Jana Juhásová, ktorá o nej konštatovala: „Termín spirituality zohľadňuje dva odlišné kontexty. Pôvodný je v kresťanstve, odvodený od latinského slova spiritus vo význame duch alebo dych. Upozorňuje na vnútorný život človeka iniciovaný a preniknutý duchom Božím. Ten druhý, etablujúci sa v osemdesiatych rokoch 20. storočia v západnom svete, naopak, religiózne (náboženské) zdroje odmieta a zdôrazňuje priamy duchovný zážitok bez inštitucionálneho ukotvenia [...] To, čo obe tendencie zjednocuje, je spirituálna potreba ako snaha prisúdiť svetu a vlastnému životu zmysel“ (2016, s. 5). Javí sa, že v poézii Gabriely Spustovej Izakovičovej ide o kresťanský kontext chápania termínu spiritualita.

V meditatívno-kontemplatívnej poézii a v poézii s charakterom modlitby (teda v spirituálnej poézii) je Spustová Izakovičová v zhode s tradičnou kresťanskou doktrínou, podľa ktorej duchovná činnosť veriaceho človeka (osobitne meditácia, kontemplácia a modlitba) nie je primárne ľudským „dielom“, ale skôr „reakciou“ na volanie Boha, ktorý človeka pozýva k tejto činnosti a dáva mu na to potrebné „prostriedky“, ktoré sa v teológii nazývajú milosť.

Naznačená dvojsmerovosť jej tvorby sa azda najzreteľnejšie prejavuje v jej dvoch zbierkach – Talitha kum. Dievča, vstaň!, v podtitule aj nesie označenie „meditačné básne“, a Elégie o Sedembolestnej, ktorá napriek (alebo práve preto) odkazu na Pannu Máriu má evidentný kristocentrický ráz.

Talitha kum. Dievča, vstaň!

Názov tejto básnickej zbierky je prevzatý zo Svätého písma (Biblia, 2012, s. 1415 – 1416), v ktorom sa spomína Ježišov zázrak uzdravenia dcéry (jej meno je neznáme) predstaveného synagógy menom Jairus, o ktorej si príbuzní mysleli, že je už mŕtva. Zvolanie „Talitha kum, dievča, vstaň!“ je práve tým uzdravujúcim a zo smrti vyvádzajúcim zvolaním. Celá zbierka sa môže čítať na pozadí tohto príbehu: „zázraky sa dejú / Talitha kum! / vstala som s tebou z mŕtvych / a ty iba vravíš: / pokoj dievča / už sa upokoj / bude dobre“ (Spustová Izakovičová, 2018b, s. 156). Aj lyrický subjekt, ktorý – hoci literárnovedne snáď nenáležite – možno pokojne identifikovať s autorským subjektom, sa často cíti (duchovne) chorý, ba priam až mŕtvy, „ja nemám silu stúpať nahor“ (tamže, s. 44) a potrebuje uzdravenie a vzkriesenie, ktorých zdrojom je Boh, chápaný ako jediný záchranca: „budúcnosť plnú nádeje mi dáš / necháš ma zrieť a na dno padať kaly / dozrievať do vína, do vína plnej chuti“ (tamže, s. 21).

To, že zjednotenie lyrického a autorského subjektu nie je nenáležité, potvrdzujú aj slová autorky, ktorými si zaspomínala na dôvod a čas napísania týchto meditatívno-kontemplatívnych básní: „Napísaniu tejto zbierky predchádzalo naše 30. výročie svadby s manželom [Petrom Spustom – pozn. M. K.] a moje 50. narodeniny. Deti nám dali darček – zaplatili nám poznávací výlet do Ríma s jednodňovým pobytom pri mori. Týždeň pred tým som spadla z autobusu a vytkla som si nohu, tak som celodenné poznávačky Ríma doslova šliapala ako po ihlách, ale dala som to, dokonca aj výšľap na kupolu Chrámu sv. Petra ako obetu za naše manželstvo, ktoré nebolo z tých najľahších. Dokonca aj kľačiačky po svätých schodoch. A do mora v Ostii, kde zomrela matka sv. Augustína, som vysypala všetko, čo v ňom bolo ťažké. Krátko na to kamarát jezuita robil cez internet 5-mesačné duchovné cvičenia. Posielal nám každodenné krátke meditácie na zamyslenie a na ich základe 5 mesiacov vznikala zbierka Talitha kum. Dievča vstaň! Zároveň som si ňou dala darček k mojim 50. narodeninám. Je to kniha, ktorou vyjadrujem svoje znovuzrodenie. Striasla som v nej zo seba všetku ťarchu, aby mohlo žiť a rásť vo mne všetko pekné, čo som v živote prežila. Je to zbierka určená predovšetkým ženám, ale nie len im, aby tiež našli v živote zdroj sily a radosti“ (E-mailová komunikácia SPUSTOVÁ IZAKOVIČOVÁ, Gabriela » KRAUTER, Michal, 17. 04. 2020).

Z hľadiska formálnej výstavby básní v zbierke autorka siahla po uvoľnenejšom tvarovaní (v protiklade napríklad so zbierkou Sonety, pri ktorej už názov predznamenáva upotrebenie istej básnickej formy – sonetu), využíva verše rôznych rozmerov v rámci jednej básne, tie radí do strofických útvarov, ktoré nemajú pôdorys nejakej klasickej schémy, absentujú rýmy, oslabla interpunkcia, čím autorka dosiahla efekt akéhosi čítania (meditácie, modlitby) na jeden nádych, čo napokon prispieva k zvýšenej dramatickosti a naliehavosti lyrickej výpovede, ktorá chce všetko naraz vysloviť, verše sú často bez veľkých začiatočných písmen, presnejšie: veľkými začiatočnými písmenami sa začínajú prvé verše, ktoré možno považovať aj za názvy jednotlivých básní, hoci nie sú od nich odsadené. Básnickú výpoveď sa teda snaží tvarovať inými výrazovými prostriedkami – figúrami (napríklad častou anaforou), trópmi (metaforou, metonymiou), bohato zastúpenými biblickými motívmi, slovami mimo sféry básnických výrazov atď.

V niektorých básňach možno identifikovať tzv. litanickú (resp. litanicko-repetitívnu) formu, výskumom ktorej sa v kontexte súčasnej slovenskej lyriky zaoberá Jana Juhásová. Nemožno s istotou rozhodnúť, či ide o intencionálne rozhodnutie autorky (čo napokon ani nie je podstatné), ale faktom je, že naznačená tendencia (hoci aj nevedomá a v nedokonalej podobe, no s nuansami tradične chápanej litanickosti počíta aj Juhásová) je v zbierke prítomná. Litanicko-repetitívna forma básní vo všeobecnosti súvisí s litániami, „ktorých žánrová matrica je založená na viacnásobnom (významovo-syntakticko-intonačnom) paralelizme jednotiek“ (Juhásová, 2018, s. 68). Sú jedným typom kresťanskej modlitby, „ich cieľom je nakloniť dobré sily vesmíru [tu Boha – pozn. M. K.] a ochrániť od zlých“ (tamže), no „v priestore umenia sa jeho deriváty litanická forma a litanickosť etablovali voľnejšie. Označuje sa nimi nielen žáner s bohatou matricou znakov verných pretextu [...], ale i kompozično-štruktúrna výstavba založená cez rozpoznateľné pravidlá na princípe repetície a variácie veršových jednotiek“ (tamže).

V tejto súvislosti možno spomenúť básne (resp. ich určitú časť, ktorá vykazuje onú tendenciu) – Bez teba: „... že je do mňa vtlačená tvoja tvár / tvár vznešená / tvár priateľská / tvár milujúca / tvár nadovšetko dobrá...“ (Spustová Izakovičová, 2018b, s. 37) a Vo všetkých trápeniach a búrkach: „stvor vo mne srdce nové, nežné / stvor vo mne znovu vieru v srdce človečie / stvor vo mne vieru v dobro tejto zeme / stvor vo mne nehu dávno stratenú / stvor seba v ňom a svoju vieru v človeka“ (tamže, s. 85).

Básne v zbierke sú vystavané na opozícii JA – TY, pričom ľavý pól reprezentuje meditujúci a kontemplujúci subjekt, „do tvojich očí hľadím, láska, neha / do tvojich čistých, láskavých a dobrých“ (tamže, s. 17), pravý pól raz subjekt Boha, ku ktorému modliaci sa vzhliada, „nevidím ťa a predsa si / skúšaš ma ako zlato vo vyhni / aby si v slnku uvidel môj lesk“ (tamže, s. 10), inokedy akési alter ego vo význame (hlasu) svedomia, s ktorým lyrický subjekt vedie dialóg, ktoré si spytuje, „češem si vlasy / v zrkadle pravdy / pravdy o kráse / bytia...“ (tamže, s. 13), aby spoznal najhlbšie pramene svojich postojov, citov, hnutí, túžob, obáv atď.: „Dušu mi obopína / tvrdý pancier väzenia / pridlho som ho nechala mocnieť / pridlho“ (tamže, s. 15). Nezostáva však iba pri tom, aby tieto pramene identifikoval – to by bola napokon zbytočná a samoúčelná práca –, ale vyústením tejto činnosti je túžba po pozitívnej zmene života, stvárňovaného podľa vzoru Boha, ktorý sa plne zjavil v osobe Ježiša Krista: „budem už navždy plná tvojej nehy / čo ponesie ma nad všetkými tmami / a nikdy, nikdy nebudem už netvoja“ (tamže, s. 161).

Ignác z Loyoly vo svojom diele Duchovné cvičenia, v ktorom predkladá cvičiacim sa v duchovnom živote námety na meditáciu, píše, že cieľom meditácie a kontemplácie je, „aby sa [duša – pozn. M. K.] pozbavila všetkých nezriadených náklonností a aby po zbavení sa ich hľadala a našla Božiu vôľu v usporiadaní vlastného života na spásu svojej duše“ (1995, s. 16). Citovať tieto Ignácove slová sa javí byť vhodné, veď celá zbierka bola napísaná práve počas takýchto ignaciánskych (jezuitských) duchovných cvičení.

Lyrický subjekt v celej zbierke autorka zobrazila v akomsi dynamizme, pohybe, putovaní, „vydať sa na cestu / bosá a odhodlaná / znovu sa narodiť / pod oblohou plnou hviezd / nech zažiari tá pravá na cestu“ (Spustová Izakovičová, 2018b, s. 96), ktoré nie je putovaním fyzickým/geografickým, neznamená premiestňovanie sa z miesta na miesto, ale putovaním životom, ktoré je (zároveň) potencionalitou, možnosťou na kvalitatívnu zmenu, „čas možností a behov opretek“ (tamže, s. 67), pričom tá sa realizuje (môže realizovať) ako postup „od dobrého k lepšiemu“, „od dobrého k zlému“, „od zlého k dobrému“, prípadne „od zlého k horšiemu“, „veď toľko dverí núkalo sa otvárať / a tajomstvá sa odkrývali jedno po druhom / až človeku sa z toho zatočila hlava“ (tamže) – a celý život sa tak javí ako neustály zápas (často tragický) o Boha a s Bohom, no je to napokon vždy človek sám, ktorý má možnosť rozhodnúť sa a učiniť definitívny krok: „musím ten zápas s tebou zdolať“ (tamže, s. 44), „som pripravená prieť sa oň / o kameň mojej zatvrdnutej hrude“ (tamže).

Pri zobrazovaní subjektu Boha je tento dynamizmus (v naznačenom zmysle) tlmený, prakticky nulový (čo má aj svoje teologické pozadie, ktoré autorka pri písaní mohla, ale aj nemusela vziať do úvahy – ťažko o tom bez nebezpečenstva omylu rozhodnúť) – Boh je bez možnosti voľby kvalitatívnej zmeny (pozitívnej i negatívnej), pretože on predstavuje pre lyrický subjekt (i teologicky) plnosť dobra, teda všetky (vyjadrené zjednodušene) tzv. dobré vlastnosti sú uňho v maximálnej možnej miere; inak povedané: nemôže prijať nič navyše, lebo už všetko má: „si ten čo JE / si číre Jestvovanie / osobné a vrúcne / si celý vo všetkom jestvovaní“ (tamže, s. 34). A negatívna zmena uňho nie je mysliteľná, pretože by prestal byť Bohom, ako naňho nazerá autorka, lyrický subjekt a napokon (čo netreba zanedbávať, veď to predstavuje pre autorkinu spirituálnu poéziu významný inšpiračný zdroj) i kresťanská spiritualita a teológia: „Boh je väčší“ (tamže, s. 39), „ten jediný, čo nikdy nezradil / ten jediný, čo nosí meno verný“ (tamže, s. 52). Boh je v zbierke zobrazený ako (paradoxne) „bezmocný“ Boh, resp. „hotový“ Boh (v zmysle naznačenej dokonalosti a nemožnosti rozhodnúť sa pre opak): „keď pravdu pribíjajú na kríž / nemôže prestať byť / aj keď je nehybná / aj keď sa skrúca od bolesti / a nemá silu kričať / len trpí“ (tamže, s. 147). No bezmocnosť, tentoraz určite reálnejšia než „bezmocnosť“ Boha, je aj na strane lyrického subjektu, „topím sa / a matne vidím v šere dní / tvoj obraz taký vzdialený / pre oči plné špliechajúcich vĺn“ (tamže, s. 119), no práve ona je preň zdrojom sily a nádeje, pretože je to ponajprv Boh, ktorý vo svojej dokonalosti zápasí o človeka a s človekom, aby ho priviedol späť do života, ktorý si preňho od počiatku želal: „v beznádeji si ma čakal / tam na dne priepastí / v bolesti mojej / tam si ma počkal / tam zažiaril tvoj svit“ (tamže, s. 54), „v beznádeji našiel si ma nahú / trápiť sa v kúte vlastných prehier / a odel si ma svetlom vzkriesenia / na pláňach svojich tichých údolí“ (tamže, s. 55).

Z toho, čo sa o lyrickom subjekte a subjekte Boha doteraz napísalo, sa vynára zásadná otázka – čo bolo prvotným impulzom, ktorý inicioval túžbu lyrického subjektu po (pozitívnej) zmene života? V čom pramení tá túžba? Pramení v sklamaní, ktoré lyrický subjekt zakúšal tvárou v tvár úskaliam života a dehonestácii pravých hodnôt, a vychádza na povrch v momente poohliadnutia sa späť; aj tu sa nástojčivosť zmeny vyjadruje motívom pohybu/odchodu, ktorý treba vnímať v intenciách prv naznačeného dynamizmu vo význame opúšťania starého spôsobu života: „Preč! / preč od bolesti, sklamania a bied / od smrti lásky, smrti právd a skál / od planých nádejí a zverstiev tyranských“ (tamže, s. 5). Slovo „pravda“ v citovaných veršoch, ale aj v kontexte celej zbierky, možno interpretovať dvojako: v jeho priamom význame „zhoda poznania alebo tvrdenia so skutočnosťou; opak lži/klamstva“, alebo v metonymickom odkaze na osobu Ježiša Krista, ktorý sám o sebe vyhlásil „Ja som cesta, pravda a život“ (Biblia, 2012, s. 1494), pričom aj verš „preč od ľudí, čo pravdu zabili“ (Spustová Izakovičová, 2018b, s. 5) ešte vypuklejšie svedčí v prospech druhého významu, ak sa naň nahliada cez optiku ukrižovania Krista, čo v konečnom dôsledku znamená zabiť (v sebe) Boží život.

Človek nie je v zápase o zmenu života ponechaný (iba) na vlastné sily, veď „túžiš byť vo mne viac než ja“ (tamže, s. 7), ale na pomoc mu prichádza Boh (bez obáv z omylu možno zameniť aj za Ježiša Krista) – jediný záchranca: „už zachrániť ma môže iba pocestný / a plameň rozhorieť / v tej duši bez ohňa a túžby“ (tamže, s. 5). Obraz Boha-záchrancu ako pocestného je umocnený aj alúziou na biblické rozprávanie (Biblia, 2012, s. 1471) o učeníkoch, ktorých stretol zmŕtvychvstalý Kristus, kráčajúc po ceste do dediny Emauzy, no oni ho najprv nespoznali, lebo ich oči boli zastreté. Dal sa im spoznať až pri „lámaní chleba“, t. j. pri Eucharistii (súčasným slovníkom pri svätej omši). Aj lyrický subjekt ho spoznáva pri tej udalosti, no „len čo ho spoznám pri lámaní chleba / stratím ho z očí a je preč“ (Spustová Izakovičová, 2018b, s. 6). Prečo je Boh, ktorý zachraňuje, taký krutý voči človeku túžiacom po zmene života? Zdá sa, že túžba po zmene, hoci sama osebe cenná, nestačí, ale musí byť očisťovaná a utvrdzovaná pokáním: „nech slzy pije zem a vstrebe moju soľ / to mesto posvätí soľ môjho náreku“ (tamže). Soľ ako imanentná zložka sĺz tu má silný symbolický význam. V Starom zákone ju Boh kázal prorokovi Ezechielovi nasypať do vody, aby jej tak vrátil uzdravujúcu silu. Autorka použitím tejto chuťovej metafory spája dva póly – slzy ako „produkt“ plaču, chápaného metonymicky ako pokánie, oplakávanie chýb, ktorých sa človek v živote dopustil, a soľ ako podstatnú zložku sĺz, ktorá má uzdravujúcu schopnosť, aby tak v konečnom dôsledku zvýraznila uzdravujúcu silu pokánia.

Celej zbierke – a čosi sa už naznačilo – dominujú mnohé silné biblické motívy a alúzie na biblické texty starozákonnej i novozákonnej povahy. Ich poznanie a vhodné umiestnenie v básňach nemožno autorke uprieť. Zobrazuje tak prerod, znovuzrodenie, „znovu sa narodiť / do sveta prirodzene normálneho“ (tamže, s. 97), katarziu človeka, ktoré sú plne v súlade s tzv. Božou pedagogikou, čo v kontexte kresťanskej spirituality a teológie označuje spásne konanie Boha v prospech človeka. Básne sú pomerne jasné, čitateľ bez väčších ťažkostí objaví ich zmysel, ale poznanie v nich obsiahnutých biblických obrazov ešte väčšmi umocní nielen estetický, ale aj duchovný zážitok (a možno práve oň autorke šlo).

Motív striasania prachu z topánok – zjavne prebratý z Biblie – umocňuje túžbu lyrického subjektu po obrátení tým, že metonymicky vyjadruje rozhodnutie dať od seba preč všetko, čo by ho akýmkoľvek spôsobom mohlo spájať s minulosťou, „tak vstaň a začni odznova“ (tamže, s. 86), resp. v biblickom kontexte vyjadruje opovrhnutie tým, čo opúšťa, a to pre nádej v lepšiu budúcnosť: „prach z topánok si strasiem zo sandál“ (tamže, s. 5).

Ako tradičný motív v spirituálnej poézii, po ktorom siahla aj Gabriela Spustová Izakovičová, možno hodnotiť motív pokľaknutia, kľačania, „zohýnam kolená“ (tamže, s. 7), ktorý v kontexte kresťanstva odkazuje jednak na pokorenie sa človeka pred niekým, kto ho presahuje, pred majestátom Boha, jednak na polohu pri modlitbe, v ktorej sa s prosbou obracia na Boha: „zohýnam kolená, ty dávaš silu duši“ (tamže). Lyrický subjekt modelovaný v autorkinej tvorbe nadobúda v tejto polohe pocit istoty dosiahnutia toho, o čo s dôverou prosí: „zohýnam kolená / plná teba, sýta / prerastám vesmír tvoj / môj kmeň sa neohne / vnorená do teba / sa duša nezlomí“ (tamže, s. 8). Neprosí však o materiálne dobro, ktoré je pre človeka po prvotnom/dedičnom hriechu lákavé natoľko, že je schopný preň aj zabíjať, „túži len mať / sýtiť sa / vládnuť / ten nenásytný somár“ (tamže, s. 123), ale o dobro, ktoré nemožno chytiť, o dobro duchovné, ktoré, keď sa stretol so zmŕtvychvstalým Kristom na pomyselnej ceste do Emauz, rozpoznáva ako skutočné bohatstvo – zosilnený duch a duša, láska, túžba stále viac a viac vrastať do Boha (pozri Spustová Izakovičová, 2018b, s. 7): „dávam ti všetko / nech naplníš ma slnkom / hrejivým a dobrým“ (tamže, s. 159).

Poetika autorky nadobúda pri zobrazovaní duchovného spojenia, zjednotenia Boha a človeka po obrátení (kresťanská spiritualita používa aj výraz „metanoia“ [gr. μετάνοια]) odvážnejšie, zmyselnejšie kontúry, akýsi „erotický“ náboj (nie však v jeho súčasnom deformovanom zmysle), ktorý kresťanstvo na počiatku formovania svojej náuky prebralo z gréckeho myslenia, aby ním opísalo lásku „medzi mužom a ženou, ktorá sa nerodí z myslenia a vôle, ale istým spôsobom je človeku daná a presahuje ho“ (Benedikt XVI., 2006, s. 7). Spojenie duše s Bohom zobrazené ako manželská láska muža a ženy je v kontexte kresťanskej spirituality starobylé, z tejto pozície autorka teda nevytvára novú víziu, ale je plne v línii tradície, ktorej je dedičkou i pokračovateľkou. V zbierke je zobrazené raz ako zvodný pohľad, zvádzanie: „moje oči sa stretli s tvojím pohľadom / a nedalo sa im odolať“ (Spustová Izakovičová, 2018b, s. 31), „cítim tvoj pohľad ako sa ma dotýka“ (tamže, s. 41), „tvoj pohľad je nežne omamný“ (tamže), inokedy ako milenecká hra umocnená použitím synestézie taktilno-olfatívnej metafory: „natieraš ma olejom láskania“ (tamže) – olej v starozákonnom chápaní bol jednak symbolom moci a hodnosti, tak možno chápať aj autorkine verše „len nechať tiecť tvoj mok / balzam a krizmu / od temena k pätám“ (tamže, s. 76), jednak svojou výraznou vôňou dráždil zmysly a uspokojoval ich.

Elégie o Sedembolestnej

Druhou básnickou zbierkou Gabriely Spustovej Izakovičovej, ktorú možno včleniť do línie meditatívno-kontemplatívnej poézie v naznačenom zmysle, sú Elégie o Sedembolestnej. Názov predznamenáva, že autorka v nej siahla po náročnom verši – elegickom distichu. Niektoré pentametre však skrátila, a to tam, kde cítila nutnosť nedokončiť výpoveď, no väčšinou žalospevné dvojveršie dodržala aj s cenzúrou. Andrea Eliášová sa o zbierke a Spustovej stratégii vyjadrila takto: „Je úctyhodné, že matka šiestich už dospelých detí, vzdelaná, rozhľadená autorka neprestáva hľadať a nachádzať témy a také formy ich stvárnenia, na ktoré si mnohí netrúfnu. V tomto prípade ponorila svoje poetické verše do elegického disticha, obzvlášť náročnej formy poetického vyjadrenia. Nemožno neoceniť autorkin vstup do duše čitateľa...“ (In Spustová Izakovičová, 2019, s. 367).

Básne usporiadala na základe tematickej príbuznosti do troch celkov, ktoré nazvala Dotknutá nehou, Elégie o Sedembolestnej a Abba, Otče. Úvodná báseň Effeta, ktorou sa otvára celá zbierka a ktorá stojí osihotene, nezaradená do žiadneho zo spomenutých celkov, silne reflektuje autorkinu vieru – ktorá má svoj pôvod v kresťanskej (konfesionálne katolíckej) spiritualite a teológii – o nevyhnutnosti otvoriť sa pôsobeniu Boha, bez ktorého pomoci človek nemôže urobiť nič dobré, ako o  tom hovorí aj Kristus: „... lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Biblia, 2012, s. 1495). Autorkina vernosť kresťanskej tradícii je nepopierateľná a silne preniká z celej spirituálnej tvorby, ba možno tvrdiť, že jej prvky sa dajú identifikovať aj v iných zbierkach, ktoré vcelku nemusia vykazovať tendenciu zaradiť sa do prúdu naznačenej meditatívno-kontemplatívnej poézie.

V básni Effeta sú tri silné motívy, ktoré v kresťanstve a  spirituálnej poézii autorky označujú miesta, v ktorých sa Boh prihovára človeku, v ktorých sa mu zjavuje, no ktoré sú pre hriech uzavreté a človek v nich nezapočúva hlas Boha – srdce, myseľ a duša. Srdce tu treba chápať v naznačenom význame, ako sa to spomína v úvode tejto kapitoly, nejde teda (iba) o symbol, ktorý v európskom kultúrnom kontexte označuje lásku, vrúcny cit, lež o miesto stretnutia. Lyrický subjekt teda ponajprv potrebuje otvoriť svoj duchovný sluch a vpustiť Boha do svojho vnútra, ktoré je priestorom stretnutia sa s ním. Prvým iniciátorom „otvárania dokorán“ je Boh. V tejto básni, ktorej názov v preklade z aramejčiny znamená práve „Otvor sa!“ a evidentne pochádza z Biblie (Biblia, 2012, s. 1419; udalosť uzdravenia hluchonemého človeka), je Božia iniciatíva zobrazená nasledovne: „Otvor sa dokorán, srdce, čo túžobne na nehu čakáš. / Otvor sa pre lásky čas. // Otvor sa, myseľ, čo s múdrosťou túžiš sa nebeskou objať. / Otvor sa pre ducha dych – Ducha, čo túži ťa niesť. // Otvor sa, duša, čo do dobra túžiš sa Božieho vnárať. / Otvor sa, nech príde Kráľ so štítom víťazným“ (Spustová Izakovičová, 2016a, s. 5). Paralela stavu lyrického subjektu a hluchonemého človeka z Markovho evanjelia má veľkú výpovednú hodnotu – hluchonemosť, hoci je nevyliečiteľnou chorobou, je oproti moci Krista bezmocná; pre lyrický subjekt z toho vyplýva potešujúca nádej, že napriek jeho hriešnosti a (často zdanlivej) nehodnosti môže byť uzdravený, podmienkou je len prosiť o to: „Effeta! Otvor ma! Plameň môj v duši mi horúci zapáľ. // Otvor ma, studnica právd. Vzkries vo mne života prúd“ (tamže).

Prototypom či vzorom veriaceho človeka je pre Spustovú Izakovičovú, a napokon pre katolícku vieru vcelku, osoba Panny Márie. Nie div, že odkaz na ňu, vzývanú na Slovensku pod titulom Sedembolestná, vložila aj do názvu zbierky. Použitie práve tohto titulu môže odkazovať jednak na vrúcnosť citu, s akým sa slovenský ľud vinie k svojej Patrónke, jednak vyjadrovať podobnosť „osudu“ autorky i lyrického subjektu (a napokon každého človeka) so životným príbehom Panny Márie, ktorý bol tiež nasiaknutý utrpením a ťažkosťami, „Stratila synáčka mať. Ktože to pochopí. Kto?“ (tamže, s. 45) – takto sa lyrický subjekt v konfrontácii s Máriiným príbehom vyrovnáva so svojím životom.

Spustová Izakovičová aj tu, podobne ako v zbierke Talitha kum. Dievča, vstaň!, čerpá predovšetkým zo studnice bohatstva Biblie, ktorej sa prejavila ako veľká znalkyňa, a z kresťanskej tradície a spirituality. V Elégiách o Sedembolestnej sú však výjavy z Biblie v akomsi kontinuálnom slede – biblické príbehy sú vyrozprávané vo veršoch ako jeden sústavný príbeh. Prvým príbehom, ktorý možno stotožniť s prvou časťou Dotknutá nehou, je biblický príbeh o Panne Márii (čo-to sa už o nej spomenulo). Na pozadí Máriinho životného príbehu môže byť „čítaný“ životný príbeh každého človeka. Treba však dodať, že autorke nejde o prerozprávanie biblických príbehov. Texty parafrázujúce biblické udalosti sú len rámcom, do ktorého vsadila plnosť „sedembolestnosti“ života Božej matky a každej milujúcej ženy.

Ľudský život je neraz ťažký, do srdca sa občas zakráda beznádej, tma. Tento stav autorka opisuje prostredníctvom astronomických javov. Tma však nemá posledné, definitívne slovo, „Radosť vám prináša Syn. Syn Matky nebeskej“ (tamže, s. 53), nádej na zlepšenie zobrazuje metaforou brieždenia a zornice – planéty Venuše, prvej rannej hviezdy, ktorá svieti najdlhšie, a v kontexte kresťanskej symboliky reprezentuje Ježiša Krista: „Vychádza na nebi zornica. Vychádza zornica. Svitá“ (tamže, s. 9). Dvojnásobné spomenutie zornice v jednom verši vyjadruje stupňovanú radosť i neotrasiteľnú istotu lyrického subjektu z nastávajúcej zmeny a postupné ubúdanie slov v jednotlivých výpovediach verša ju ešte väčšmi graduje, subjekt prichádza o slová, nie je schopný poriadne sa vyjadriť, ba nemá ani potrebu verbalizovať to. Z roviny navonok vysloviteľného sa prechádza do roviny, ktorá sa nedá slovami vypovedať, no subjekt cíti zmenu: „S prísľubom blankytu dní. Snúbenie zeme a hviezd“ (tamže). Blankytná farba, ktorú má nebo bez mrakov, vyjadruje stav vnútra lyrického subjektu a zároveň metonymicky odkazuje na pomoc zhora – od Boha, ktorý podľa pradávnej naivnej predstavy má v nebi svoj príbytok; tá je vlastná aj biblickej obraznosti. Počíta však aj s tým, že nie každý rozpozná čas brieždenia, príchodu Krista, niektorí búdu odporovať, a tak „krvavo rodí sa z bolesti do rána zornica Božia“ (tamže).

Panna Mária, „Dievčatko v rozkvete, pupienok na ruži, krehunká deva“ (tamže, s. 10), je predstavená ako tá, ktorá má mať účasť na obnovení sveta, na jeho kvalitatívnej zmene, na vykupiteľskom diele Najvyššieho. Sám Boh si ju vyvolil, a preto ju ochránil pred pádom a  zlyhaním, stvoril ju nepoškvrnenú: „Nebudeš trstinou zmietanou vo vetre, keď planieš v Duchu, / zmietanou vo vetre čias, radcom keď je ti len Boh“ (tamže, s. 11), ako o nej uvažuje viera: „Snúbenie v duši má, snúbenie blažené, blankytný prameň“ (tamže, s. 10). Rétorika autorky v súvislosti s Pannou Máriou je plná nehy, využíva deminutíva, pristupuje k nej akoby po špičkách, nie s hrmotom, čím reflektuje Máriino citlivé a kontemplujúce vnútro, v ktorom nie je miesta pre náhlenie sa a rachot sveta: „Netúži po bahnách, po bahnách chlipností, nevinná deva. / Do očí vlial sa jej jas. Úsmevom pohládza svet“ (tamže). Nestačilo, aby Mária iba porodila Krista. Tým sa jej úloha neskončila. Spustová ju neoberá ani o ďalšiu významnú úlohu – sprístupniť nebo, čiže večnú blaženosť, ľudom: „Bránou ju učinil Boh. Portálom do nebies“ (tamže).

Zbierka Elégie o Sedembolestnej reflektuje všetky rozmery materstva a plnosť ženstva nielen Božej Matky, ale každej ženy, ktorá autenticky prežíva svoje materstvo. Božia Matka je pre autorku pramatkou a predobrazom, archetypom každého materstva. Od dievčenského snenia, cez krásu úlohy milovanej a milujúcej manželky a materstva, až po bolesť, obavy a stratu najmilovanejších. Dotýka sa kľúčových biblických udalostí, cez ktoré sa privráva bolesti z ľudskej zloby, zrady, smrti i zmŕtvychvstania.

Autorka tematizuje Máriino materstvo, ktorým sa začala jej účasť na procese zmeny, prerodu sveta: „Tajomstvo života veľké je pred tebou, ty si v ňom veľká“ (tamže, s. 11) Aj keď bola Bohom vyvolená, nezobrazuje ju akoby bez obáv, naopak, celkom realisticky, má strach, nerozumie úlohe, ku ktorej je pozvaná, preto zasahuje Boh a ubezpečuje ju: „Neboj sa, Mária, fiat keď vyriekneš, všetko sa zmení. / Vyhráš boj, neboj sa, vstaň! Fiat je pochodeň, ver!“ (tamže).

Na všetkých rovinách tradície, ktorej je aj Spustová dedičkou a ktorá sa pretavuje aj do jej elégií, je Mária predovšetkým matkou. Titul „matka“ akoby určoval celú jej úlohu v diele spásy: „Bránou ju učinil Boh. Portálom do nebies...“ (tamže, s. 10). Toto materstvo je dobrovoľné. Pri neočakávanom povolaní, ktoré jej je oznámené, sa Mária snaží pochopiť svoje povolanie: „Premýšľaj, počúvaj, srdce ti napovie, kam večnosť steká. / Materstvo poklad je, dar. Skryje ťa, objíme slad“ (tamže, s. 11).

Jozefa, Máriinho manžela, zobrazuje ako spravodlivého, čnostného muža, čo korešponduje s biblickou predstavou o ňom, „Dostala manžela tichého, verného, pravého Božieho muža“ (tamže, s. 13), no ani on nie je bez pochybností, je plne ľudský, ale „Pochybnosť zotrel v ňom Boh. Pravdou mu zaodel um“ (tamže).

Spustová je vo svojej výpovedi azda aj trochu provokatívna, keď do hluku bojov ľudí stojacich v náprotivných táboroch jemným hlasom a akoby len na margo vysloví: „Žena – muž. Otec – mať. Rodina. Boh určil princípy sveta. / Svet ich chce rozbúrať. Dnes? Dávno už. Vírusy z tiem“ (tamže, s. 14).

Prameň utrpenia, ktoré ľudstvo zakúša, vidí v prvotnom hriechu prarodičov Adama a Evy, v pýche, ktorá ich pobádala seba postaviť na miesto Boha. Túžba vládnuť nezastaví človeka ani pred posvätnosťou života: „Útroby spaľuje bezmedznou po moci chorobnou túžbou / a trhá útroby mám, núti ich bázlivo bdieť“ (tamže, s. 17), ani pred zabíjaním nenarodených detí, ktoré sa nazýva právom; aj tu autorka rozohráva citlivú a provokatívnu strunu: „Bezprávie na deťoch – hľaď – pod rúškom slobody tlie...“ (tamže).

Spustovej výpoveď o zlobe sveta však nikdy nie je definitívna, bez možnosti zmeny, nad ľudstvom nedá zapadnúť slnku, neláme nad ním palicu – práve naopak, celá spirituálna tvorba je presiaknutá nádejou, a tá je azda najdôležitejším odkazom, akousi spojnicou spájajúcou a zjednocujúcou jej meditatívno-kontemplatívnu poéziu: „Vždy je čas zastaviť čas... Zrodiť sa odznova...“ (tamže, s. 63).

Reflexívna lyrika a existenciálna poézia

Druhou vrstvou, ktorú možno v poézii Gabriely Spustovej Izakovičovej identifikovať, je reflexívna lyrika, ktorej vnútorná integrita sa zakladá na priebehu, autorka uvažuje a zamýšľa sa nad tým, čo ju trápi, znepokojuje, čo sa jej bezprostredne dotýka (citové problémy, spoločenské problémy...), a existenciálna poézia, v ktorej sa pokúša zodpovedať otázky týkajúce sa ľudského bytia, zmyslu ľudskej existencie a pod. Básne takého ladenia sú obsiahnuté v zbierkach Trinásta komnata, Silencium či Stony apokalyptických čias. Treba však dodať, že aj v niektorých básňach týchto zbierok sa nastolené otázky riešia cez optiku spirituálnu, duchovnú, náboženskú (tak, ako bola uchopená v predchádzajúcej časti) – no vcelku o nich nemožno uvažovať ako o spirituálnej poézii par excellence, ako to bolo v prípade zbierok v predchádzajúcej podkapitole.

V básňach hľadá odpovede na nastolené nástojčivé otázky ohľadom ľudského bytia, snaží sa dopátrať pravdy, všíma si negatívne stránky ľudskej existencie, pohnútky ľudského konania, dotýka sa ľudskej i mystickej lásky, všíma si pominuteľnosť ľudského života, napokon niektoré básne majú aj výrazný eschatologický rozmer – práve v súvislosti s ním si možno všimnúť spirituálne ladenie takých básní; jej videnie je tu poznačené náboženskou vierou, čo nemožno považovať za nedostatok, ide predsa o jej svetonázor, pričom lyrická výpoveď tu vyznieva autenticky.

Spustovej Izakovičovej existenciálne uvažovanie – ako sa zdá – nezačína zdanlivo veľmi potešujúco. Postavenie lyrického subjektu zobrazuje v akomsi dramatickom boji o uchopenie či pochopenie svojho aktuálneho statusu. Prítomný je tu akýsi „schizofrenický“ prvok, spočívajúci v rozdelení bytia na JA existenciu a ONI existenciu – lyrický subjekt je v stave porovnávania svojho života so životmi ostatných ľudí. Tu dochádza k nepríjemnému stretu dvoch skutočností – život JA existencie sa javí aktuálne ako ťažko zvládateľný, neprijateľný, kým ONI existencia sa subjektu javí akoby v jasnejších farbách, je preň ľahšia, prijateľnejšia, subjekt túži byť ONI, no zároveň dochádza k jasnému poznaniu, že nemá v rukách iný život, iba ten svoj, „Ten, v ktorom len sám musím zvíťaziť“ (Trinásta komnata, s. 5). Toto zvolanie sa opakuje štyrikrát, akoby subjekt musel sám seba znova a znova presviedčať o fakte nemožnosti žiť život iného človeka, jedine ten svoj: „Je to ten môj, ten, ktorý musím žiť“ (Trinásta komnata, s. 5).

Takto načrtnutá situácia lyrického subjektu je štartovacou čiarou autorkiných existenciálnych úvah. Je však ich koniec rovnako bezútešný ako začiatok? Z poznania celej Spustovej Izakovičovej tvorby jasne vyplýva, že nie je autorkou, ktorá by napriek ťažkým životným skúškam, ktoré doľahnú na každého, stratila jasný pohľad plný nádeje, ktorá bude mať napokon posledné slovo; možno sa domnievať, že nádej, ktorú má, je ukotvená v náboženskej viere, ktorá nie je iba formálna, ale zasahuje priamo jadro jej vnútra i pomyslené jadro jej poézie. Tento pohľad plný nádeje, „Nádej je väčšia ako plachá realita“ (Silencium, s. 51), zakomponovala aj do oných existenciálnych úvah – no cesta k nemu je namáhavá, no v cieli má formu blaženého prežívania: „Hmotou sa ponáram do nehmoty večnosti / A je mi božsky dobre“ (Trinásta komnata, s. 174).

Spustovú Izakovičovú rozhodne nemožno obviniť z čierno-bieleho videnia skutočnosti, čo je jedným extrémom, no ani z nadľahčovania pri pohľade na svet a bytie, čo predstavuje zas druhý extrém – naopak, javí sa ako autorka s prenikavým realistickým pohľadom do všetkého, čo existenciu tvorí i obklopuje.

Lyrický subjekt sa nachádza uprostred vecí a ľudí, teda vo svete, v ktorom s inými prichádza do styku, s ktorými je v najrôznejších vzťahoch. Bytie človeka je odkázané na svet, a to ako na svet vecne predmetný, tak predovšetkým na svet ľudí. Bytie lyrického subjektu je tak mnohonásobne podmienené a určené: „súzvuk túžení a bytia“ (Trinásta komnata, s. 8). Sú mu dané možnosti, ale taktiež aj obmedzenia: „Bojujem s obmedzením / myšlienok a činov. Putujem stále / za príčinou“ (Trinásta komnata, s. 69). Skúsenosti najrôznejšieho druhu tvoria jeho svet. Nejde tu výlučne o zmyslovú skúsenosť, ale v širšom zmysle o „skúsenosť ducha“: „nedáš mi spať / a žiadaš ponor do studní / Som iba slúžka / Duchu pri nohách“ (Trinásta komnata, s. 11). Lyrický subjekt sám seba vidí ako bytie medzi ostatnými bytiami – táto skúsenosť ho zahrňuje a prekračuje: „Pochopiť realitu / Je skúška boľavá / Rovnako bolí všetkých / Bolesť i obava / To musím prejsť sama...“ (Trinásta komnata, s. 29). Svet nie je takpovediac voľne sa vznášajúci horizont, ktorý nemá základ v skúsenosti so skutočnosťou. Skúsenosť však znamená vždy duchovné preniknutie vnímania v myslení a chápaní: „Svet je odrazom / BEZHRANIČNEJ LÁSKY. / Túžby po zdieľaní krásy. / Jasný tón kladných pólov / EXISTENCIE.“ (Trinásta komnata, s. 90).

Svet sa skúsenosti lyrického subjektu otvára ako priestorová a časová skutočnosť. Ľudský svet je práve priestorový a časový svet v tom zmysle, že priestor a čas zakaždým predstavujú jednotný celok. Všetko má svoje tu a teraz.

Subjekt vyrastá zo spoločenstva tohto ľudského sveta a ľudsky do neho vrastá tu a teraz. Jeho existencia je vpletená do zložitej siete vzťahov. Tým je dané používanie vlastného a osobného, vnútorného života, toho, čo pre Spustovú Izakovičovú predstavuje duchovný život. Rozvoj bytia subjektu, jeho zrenie sú odkázané na svet, ktorý ho obklopuje. Zo svojho sveta získava svoje poznanie: „Chystám sa k sebe na návštevu / Do svojho ja chcem ponoriť si tvár / Spoznávať svoje jestvovanie v čase“ (Silencium, s. 55). Jeho vzťah k svetu, ktorý ho obklopuje, nespočíva však len v intelektuálnom poznaní, či v procese poznávania, ale taktiež podstatne v chcení a konaní, v skutkoch: „Chce stihnúť tvoriť / Zanechať stopu“ (Silencium, s. 31). Svoje vlastné myšlienky, plány, ciele, rozhodnutia uskutočňuje, realizuje, takpovediac spredmetňuje slobodným konaním v diele, ktoré vnáša do sveta, resp. ktoré realizuje vo svete: „Kreátor horí ohňom túžby / Lietajú z neho do nebies / Iskry potešenia“ (Silencium, s. 31). Lyrický subjekt je tak teda od prirodzenosti kultúrna bytosť – sám musí svoj svet utvárať, kreovať v takpovediac kultúrny svet, svet s ľudským životným prostredím.

Hoci Spustovej Izakovičovej existenciálna poézia vyznieva miestami stiesňujúco, a to pre zobrazovanie odvrátenej tváre ľudského konania, bezprávia, ktoré sa vkráda do životov, „Zub za zub kričia dnes už mnohí / Aj tí, čo majú v erbe lásku / Pomsta má žezlo, ráta dlhy / Na uši, oči lepí pásku“ (Stony apokalyptických čias, s. 37), predsa akýmsi konštruktívnym prvkom je láska – tá číra ľudská i mystická, ukotvená v Bohu: „Láska, tá je povýšená nad bolesť / Cez ňu bolesť zmysel má a prečnie / cez úžiny strachu. Nájde ratolesť / rašiacu tam, kde sú brehy večné“ (Stony apokalyptických čias, s. 47). Nenávisť v jej najrôznejších podobách je naopak deštruktívna: „Kde nieto Lásky tam / Radosť neprebýva / Kde nieto radosti / Tam život nudou zíva“ (Stony apokalyptických čias, s. 58). Láska a egoizmus delia ľudstvo na dve výrazne odlišné skupiny, ktorých hranice nikdy nesplynú. Egoizmus buduje svoje centrum v sebe, „Všetko ti patrí, nehľaď na iných, / v pôžitkoch mnohých kráľovstvo je pých“ (Silencium, s. 16), láska ho sadí mimo seba, takpovediac do pôdy večného celku. Cieľom lásky sa Spustovej javí byť spojenie v celku, kým cieľom egoizmu je akási výlučnosť a separácia, ktorá sebecky sleduje ochranu vlastných záujmov: „EGOISTI / točia sa okolo vlastného chvosta / odpustiť, pochopiť vhodné sa nezdá / povieš im prepáč, no im to nestačí / tisíce rečí chcú do všetkých natlačiť“ (Trinásta komnata, s. 122). Láska daruje, egoizmus požičiava. Láskou sa lyrický subjekt stáva dokonalým, približuje sa k transcendentnu, k nevýslovnému, teda k Bohu. Láska a odpúšťanie pôsobia u Spustovej Izakovičovej konštruktívne, regeneračne, „Nech naša sila / z dobra pramení. / Len to nás premení. / Len to dá silu životu“ (Trinásta komnata, s. 59), zatiaľ čo egoizmus a nenávisť deštruktívne, degeneratívne: „Na služobnú cestu / Do svojho sebectva / Vybrali sme sa / Strácať čas / Rozdelením“ (Silencium, s. 54).

Láska a odpúšťanie sú charakteristickými stavmi ducha/duše človeka ako živého obrazu Boha, egoizmus a nenávisť ničia tento obraz. A človek, ktorý zamazal v  sebe tento obraz, ktorý si uzurpuje posledné slovo pre seba a rozvracia, podrobuje, mrzačí, ubližuje druhým, je zajatcom starého sveta pomsty.

Do kontrapozície k nemu autorka stavia subjekt, ktorý seba otvára svetu – ten vychádza na cestu, na ktorej zákon odplaty, nenávisti prekonáva a cez pokánie a odpustenie vedie k vzkrieseniu života v láske a milosti: „ODPÚŠŤAŤ / Je načase odpustiť. / Aj keď si niekto zakryl / svoju špinu / naším čistým habitom“ (Trinásta komnata, s. 59).

Práve na konflikte medzi láskou a egoizmom, odpúšťaním a nenávisťou Spustová Izakovičová vybudovala svoje existenciálne úvahy a lyrické výpovede. No egoizmus a nenávisť nemajú posledné slovo, lebo v konečnom dôsledku jej ide o dosiahnutie (alebo aspoň o snahu dosiahnuť) pôvodnej harmónie vo svete, vo vzťahoch, no i v sebe samom: „odpúšťam ti preto, / že to hrozne ťaží / nosiť vinu pre hnev / na pleciach // odpúšťam ti lebo / samej mi ho treba / viac než ústam chleba / viac než váhe ciach“ (Silencium, s. 44).

Javí sa, že Spustová Izakovičová lásku vníma a chápe ako niečo absolútne. Nejde však o lásku romantickú, založenú na čírom cite, emócii, ktorá raz je a druhý raz už nie je, ktorá je prchavá: „Emócie mi nestačia. / Sú ako blýskanie sa / po horúcom dni. / Prídu a odídu do nenávratna, / stratené v čase priestoru“ (Silencium, s. 27). Použitá vizuálna metafora blýskania odkazuje jednak na prchavosť takejto emocionálnej lásky, podobne ako blesk trvá iba zlomok času, jednak na skutočnosť, že svetlo blesku je skôr oslepujúce, než osvetľujúce, tak aj láska, zakladajúca sa jedine na emócii, je akoby slepou, uniká jej realita, vznáša sa iba v oblakoch a nestojí na pevných nohách.

Skutočná láska je zakorenená v spomínanom transcendentne a jej definitívnym zmyslom je úplnosť bytia, naplnenie túžby, potreby byť v transcendentnom zmysle – v Bohu, takpovediac v nebeskej harmónii. Považuje ju za čnosť, čím úplne korešponduje s kresťanským pohľadom na lásku – dokonca za najvznešenejšiu čnosť a prapôvodný zdroj vernosti a oddanosti. Zamýšľa sa nad situáciou, v ktorej môže človek dospieť k šťastiu obetovaním sa pre šťastie druhého, a to aj keď ako obeť prináša vlastný život.

V existenciálnych úvahách sa Gabriela Spustová Izakovičová, pochopiteľne, nevyhýba ani otázkam konca života, teda smrti. Naopak, smrť chápe ako zavŕšenie jednej etapy, ako integrálnu súčasť bytia, no zároveň – čo pre veriaceho človeka predstavuje potešujúcu istotu – prechod z časného života do večného života. Pri čítaní jej existenciálnych veršov je priam neprehliadnuteľná táto nádej na večný život: „Neberie ohľad na tvoj / Pôvod / Je bránou žitia / NOVÝ PÔROD“ (Trinásta komnata, s. 99). Do posledného citovaného verša, ktorý metaforicky pomenúva prechod do večného života, Spustová Izakovičová zakomponovala prastarý kresťanský (biblický) archetyp – smrť ako porodenie pre večnosť; dodnes je zvykom označovať okamih smrti svätcov ako „narodenie pre nebo“. Práve kvôli tejto nádeji je lyrický subjekt ochotný znášať aj zlo, bezprávie (páchané aj na ňom samom) a nespravodlivosť sveta: „len pohľad na koniec / ten ísť ma prinúti“ (Trinásta komnata, s. 15). Zlo a bezprávie vo svete má podľa autorky rôznu formu: prejavuje sa napríklad stratou úcty k hodnote slova, ktoré už akoby nič neznamenalo, dochádza k jeho devalvácii, nie je schopné budovať, povzbudzovať, „Ktosi však také má len naporúdzi, / čo zhubnomocne tečú sťaby jed, / keď blížny, ba aj blízky je sťa cudzí / a iba ego hladká spŕška viet“ (Trinásta komnata, s. 123), je akoby umelé – „silikón“ použitý vo verši evokuje niečo neživé, také je aj slovo v súčasnosti: „silikóny slov / krása bez duše“ (Trinásta komnata, s. 22), „Floskuly, frázy, prázdne slová v kvete“ (Stony apokalyptických čias, s. 16), no na druhej strane zaznieva nádej: „Bude to Slovo, čo zachráni svet“ (Silencium, s. 22) – tu je evidentný odkaz na Ježiša Krista, ktorý je večným Slovom (tomuto tvrdeniu nahráva aj proprium „Slovo“ utvorené od apelatíva) (pozri Biblia, 2012, s. 1475); prejavuje sa aj oslabením či stratou zmyslu pre reálny život, únikom do virtuálnych svetov: „otroci bitov do svitania slúžia / vo svete plnom virtuálnych viet / tvoria si svety, vzdušné zámky snujú“ (Trinásta komnata, s. 80), povrchnosťou, ktorá sa vkráda do sveta, do vzťahov, dôležité je iba vyzerať, mať formu, a to bez ohľadu na zmysel: „nedumať, nechcieť, / ísť len po povrchu“ (Trinásta komnata, s. 80), „Svet upätý je na formu, / vyprázdňujúc obsahy“ (Trinásta komnata, s. 81). Erózia a rozklad sa vkrádajú aj do vzťahu muža a ženy – do vzťahu, ktorý je jedinečne povolaný k tomu, aby dával život, aby budoval, aby daroval: „muž a žena / dva živly v prúde času / dva svety schopné / navzájom sa zahubiť“ (Trinásta komnata, s. 83). Rozkladne pôsobí aj nepochopená ľudská sexualita, ktorá má pre autorku zmysel v plodení potomstva, v darovaní nového života, no ktorá býva často degradovaná iba na prežívanie rozkoše: „Nech vôňa fertility, / čo robí telu potechu, / nevnára sa do hriechu“ (Trinásta komnata, s. 126). V tejto súvislosti vyzýva na rešpektovanie vyššieho princípu (na základe súvislostí jej tvorby možno uvažovať o Bohu a jeho zákone), podľa ktorého oná sexualita má mať miesto výlučne v regulárnom vzťahu muža a ženy – priam apelatívne vyznievajú jej verše: „Nech čisté vône leta / rešpektujú zákony“ (Trinásta komnata, s. 126). Príťažlivosť sexuality a slasť, ktorej je ona zdrojom, Spustová Izakovičová zvýraznila použitou olfatívnou metaforou vo forme vône, zjavne príjemnej, opak sa javí neprijateľný – tá omamuje ľudský čuch a spôsobuje rozkoš. Zlo má aj formu osočovania a ohovárania: „Keď je nám niekto nemilý, / prečo ho do lží nepotopiť, / prečo nebiť“ (Trinásta komnata, s. 40), Spustovej rétorika sa v reakcii na ne vulgarizuje: „A hlúpi paparaci / dedín a miest, / nech idú do čerta“ (Trinásta komnata, s. 39), čo môže evokovať silný emočný odpor voči tejto ľudskej neresti; ďalej formu pachtenia po moci a manipulovaní inými: „Sú typy ľudí / posadnuté mocou“ (Trinásta komnata, s. 37), ktorá je priam akoby diabolskou vlastnosťou, čo autorka umocnila upotrebením slova „posadnuté“, ktoré odkazuje na posadnutie človeka zlým duchom; neresťou súčasnosti je aj vyvyšovanie sa nad iných a pýcha – v tematizovaní týchto negatívnych vlastností siahla po biblickej tematike, keď pyšných a povýšencov nazvala farizejmi, ktorí v Novom zákone naberajú negatívne konotácie, hoci pôvodne to boli zbožní ľudia, ktorí až prepiato dodržiavali všetky predpisy Tóry, no prehliadali svojho blížneho, pýcha im totiž zatemňovala zrak: „Farizeji a zákonníci / NEVYMRELI. / Je ich plný svet. / Svet uzavreli / do názorov, do klebiet“ (Trinásta komnata, s. 35), „Ó pýcha, pýcha, pýcha, kričiaca a zlostná, / ten, čo sa ho dotkneš, zmiera z tvojho ostňa“ (Stony apokalyptických čias, s. 17) – ódická forma posledne citovaných veršov vytvára ostrý kontrapunkt s takto ospevovanou neresťou, akou pýcha a povýšeneckosť rozhodne sú, Spustová teda siahla po takpovediac dychvyrážajúcom spôsobe vyjadrenia, ktorý pýchu ešte vypuklejšie zvýrazňuje, čo umocnila aj jej trojnásobným zvolaním, ktoré zas môže odkazovať na jej adorovanie tými, ktorí jej slúžia, no ich nešťastný koniec je zrejmý a neodvratný.

Existenčná tieseň a životný zápas sa tematizuje aj využitím rozprávkového motívu boja proti mnohohlavému drakovi: „Dýcha nám na krk mnohohlavý drak“ (Stony apokalyptických čias, s. 39). Emočnú záťaž subjektu z doliehajúcej ťarchy bytia umocňuje aj transformovaná frazéma „dýchať niekomu na krk“ s významom prenasledovať niekoho, striehnuť na niekoho (v negatívnom význame slova). Rozprávkovosť vyžaduje postaviť sa zoči-voči prítomnému nebezpečenstvu, opätovať úder, „Či ohňom odpovedať na oheň“ (Stony apokalyptických čias, s. 39), taký postoj treba zaujať aj v existenčnom boji, hoci „Aj s ranou na srdci“ (Stony apokalyptických čias, s. 39).

Vedomie dočasnosti ľudského života sa dotuje aj metaforickými obrazmi, ktoré evokujú krehkosť: „môj život je bublina / čo sa teší z okamihu / stúpania smerom nahor / kým nepraskne“ (Trinásta komnata, s. 16). Hoci je smrť nevyhnutnosťou a človek je nutne unášaný prúdom plynúceho času, „Spejeme do smrti, návrat z nej sa diali“ (Trinásta komnata, s. 121), predsa autorka vo svojich veršoch zdôrazňuje aj inú nutnosť – nutnosť prežiť čas žitia zodpovedne, činorodo.

Gabriela Spustová Izakovičová do svojej existenciálnej poézie vkladá prvok, ktorý dáva konečný zmysel ľudskému bytiu, „Zo svojich temnôt unikáme k svetlu / Do lúčov, všetci sa tam náhlime“ (Silencium, s. 42), teda akési svetonázorové chápanie a hodnotenie sveta a človeka. To je však viac než len nejaké poznatky. Dokonca nie je to ani len náboženstvo, hoci náboženská viera obsahuje posledný zmysel ľudského života, a teda obsahuje svetonázorový prvok, ktorý patrí podstatne k celkovému fenoménu človeka: „Cieľ prítomný je v ceste, ktorou kráčam. / Pamäť má moje ciele stále na mysli. / V základnom rozhodnutí ísť ta, kde chce myseľ, / cesta a cieľ mi splynú v jedno. Pomysli, / že smer kam idem vedie ma vždy k cieľu. / Ak cieľ chcem zmeniť, zmeniť musím smer“ (Silencium, s. 49).

Poézia tematizujúca mesto a jeho reálie

Ďalšiu vrstvu básnickej tvorby Gabriely Spustovej Izakovičovej predstavuje poézia tematizujúca mesto a jeho reálie. Básne takého ladenia vložila do svojej útlej zbierky Tŕňové mesto^[3], ktorú venovala rodnej Trnave.

Autorkine lyrické výpovede sa vcelku sýtia jej osobnou skúsenosťou pri kontakte s mestom Trnavou, tá má v celej zbierke reálne kontúry a jednotlivé tematizované reálie sú pomerne ľahko identifikovateľné a rozpoznateľné v čase a priestore. Tým sa naznačuje, že Spustová Izakovičová netematizuje akési vysnené mesto, ktoré by bolo produktom jej fantázie, lež mesto také, aké ho naozaj pozná, resp. aké sa jej javí. Mesto a mestský život je pre autorku jednou z foriem skúsenosti, akou sa prežíva sociálny život v určitom type civilizácie. Napriek spomenutému sa zdá, že autorke nešlo iba (alebo primárne) o prosté zobrazovanie Trnavy a jej reálií. Jej básne tohto typu majú prevažne symbolickú hodnotu a posolstvo, ktoré vtesnala do lyrických výpovedí, má skôr akúsi gnómickú platnosť. Mesto a jeho reálie tak tvoria fundament na formulovanie všeobecne platných myšlienok.

Zbierku otvára báseň Ráno, ktorú možno chápať tak, že autorke ide o vytvorenie akejsi prehliadky mesta vtesnanej do básnických výpovedí, resp. že má záujem sprevádzať čitateľa od prebudenia až do konca dňa – postup v čase sa javí zároveň ako postup v priestore, teda od reálií k reáliám. Báseň – v podstate nový deň – sa začína motívom bitia zvonov, ktoré, umiestnené v kostolných vežiach, patria do sakrálnej sféry, naznačuje teda akúsi posvätnosť prítomného okamihu, ba i romantiku nového dňa, „Budíček zvonov stohlasne zvoní z vysokých veží“ (Spustová Izakovičová, 2012b, s. 5), no ktorá sa však v ďalšom plynutí lyrických výpovedí viac-menej desakralizuje a stáva sa profánnym priestorom, ktorého „civilnosť“ sa ešte väčšmi umocňuje tematizovaním uponáhľanosti a bežných, všedných reálií. Vcelku možno vysloviť presvedčenie, že básne s témou mesta tvoria v porovnaní s ostatnou autorkinou básnickou tvorbou pre dospelého príjemcu typ poézie, ktorý je najvzdialenejší od jej spirituálnych lyrických výpovedí, ktoré sú pre ňu v podstate typické, a ktorými sa sýtia aj navonok nespirituálne básne.

Autorkino videnie a zobrazovanie mesta je v istom zmysle slova „vonkajškové“, je diskrétna a nezasahuje do súkromia iných ľudí – tematizovanie interiérov bytov, domov, budov absentuje, ponúka teda iba akýsi panoramatický záznam videnej skutočnosti. Nepristupuje k hodnoteniu mesta a jeho reálií v naznačenej „vonkajškovosti“ (vzhľad budov, ich tvar apod.), to však neplatí pri vyjadrovaní myšlienok, ktoré zobrazuje na druhom pláne svojej poézie, ani sa nepohybuje od pólu k pólu na tradičnej opozícii mesto – dedina, pričom na mesto sa viažu obyčajne negatívne konotácie (ľudia sú si vzdialenejší, takmer nikto nikoho nepozná, dominuje anonymita, prekonávanie tradičných hodnôt atď.), kým na dedinu prevažne pozitívne (dedina ako strážkyňa tradícií a hodnôt) – ako sa to neraz zobrazovalo najmä v  dielach staršej literatúry i čo sa udržiava ako stereotyp v myslení azda až do súčasnosti. Jej zámerom je evidentne sprístupniť čitateľovi jednak svoje videnie mestskej reality, jednak svoje myšlienky a životné pravdy.

Pri zobrazovaní tejto reality sa nevyhýba ani romantickým či romantizujúcim obrazom, ktoré však vcelku nevyznievajú sentimentálne – na základe poznania autorkinej tvorby sa ani nemožno domnievať, že by to bol jej zámer –, skôr sa zdá, že dotvárajú, resp. priam modelujú aktuálnu atmosféru mesta. V tejto súvislosti je príznačné využívanie motívu jari a jej atmosféry, umocnenej prítomnosťou deminutív: „Vykuklo slniečko, sídliská ožili. / Zelené parčíky lavičky núkajú“ (tamže, s. 6). Tematizovaná jar má rovnako aj symbolickú funkciu – je reflexom ľudského vnútra, v ktorom sa rodí láska tak medzi mladými, ako aj medzi staršími ľuďmi. No aj tu láska, ktorú autorka spredmetňuje prostredníctvom reálií mesta, môže byť falšovaná a zamieňaná za obyčajný chvíľkový, momentálny pôžitok, ktorý zas metonymicky zastupuje motív cukrárne, „Čičíka sladkosťou, noblesne, bravúrne“ (tamže, s. 8) – produkty, ktoré sa v nej ponúkajú, sú síce chutné, no slasť je iba prechodná, chvíľková: „Náhradu za lásku ponúka dokorán“ (tamže). Fakt, že nespomína konkrétnu cukráreň (absentuje názov i lokalizácia), dáva možnosť čítať tento motív aj v zmysle akejsi všeobecnej platnosti – láska sa nefalšuje iba v autorkou tematizovanom meste, ale potenciálne všade. Závažnosť tohto negatívneho javu v spoločnosti má podobu choroby, na ktorú je potrebné vynájsť liek: „Uzdraviť z nelásky a túžob po moci [...] // Na stres a nelásku hľadáme všelieky“ (tamže, s. 9). Motív pretekov, ktorý je prítomný v básni Lekáreň, z ktorej sú aj posledne citované verše, dynamizuje nástojčivosť potreby rozpoznať túto chorobu – nelásku i túžbu po moci –, lebo iba vtedy má človek nádej na vyliečenie. Latentne je tu prítomný i prvok úvahy lyrického subjektu o tom, ktorá z týchto dvoch chorôb je závažnejšia či škodlivejšia. Zdá sa, že úvaha nemá riešenie, resp. otázka priority zostáva nezodpovedaná, takže možno usudzovať buď o ich rovnosti, alebo o nevôli človeka, pravdepodobne nakazeného touto chorobou, vôbec ju riešiť, lebo poznanie skutočného stavu by znamenalo výzvu na zmenu. 

Tematizovanie mesta sa pre autorku stáva zároveň príležitosťou na existenciálne úvahy, ktoré nepôsobia ako apendix, lež vyznievajú ako integrálna súčasť jej lyrickej výpovede. Zobrazila ich prostredníctvom upotrebeného motívu pešej zóny, ktorá reprezentuje raz iba pešiu zónu v jej denotatívnom význame, inokedy životný priestor, resp. sám život, pričom pohyb po ňom je zároveň ubúdaním života: „Ponáhľajú sa – / Do hrobu“ (tamže, s. 16). Pešia zóna je otvoreným priestorom, obyčajne plným ľudí, čo z naznačenej pozície možno interpretovať ako výraz „spoluexistencie“ – nemožnosti žiť jeden bez druhého, resp. ako potrebu komunikovať (azda by bolo vhodnejšie použiť výraz „zdieľať“, ktorý je však hodnotený ako nespisovný) svoj život s inými: „Aby si cítil / Že žiješ / A svet vôkol teba / Nie je len virtuálny“ (tamže, s. 17).

Hoci zbierka vcelku nie je autorkinou spirituálnou poéziou, ba spomenulo sa, že sa javí ako najvzdialenejšia od nej, nevyhýba sa ani tematizovaniu reálií, ktoré tvoria sakrálnu sféru, no jej zámerom je vypovedať svoje životné myšlienky a presvedčenia, takže tieto reálie sú skôr akousi kulisou na ich artikulovanie. Motív bitia zvonov sa už spomínal v súvislosti s prvou básňou zbierky Ráno, no je použitý opäť v básni Kostolné zvony, kde ešte frapantnejšie odkazuje na posvätnú sféru, no nadobúda iné konotácie. Zvon tu neodkazuje na romanticky stvárnenú chvíľu prebúdzania sa do nového dňa, jeho bitie je omnoho nástojčivejšie, „ohlasujúc pravdy o podstate bytí“ (tamže, s. 13). Zaujímavá je zvuková stránka veršov básne, ktorá použité slová bitie (zvonov) a bytie (človeka) akoby zjednocovala, rozdiel je len v pravopise, no vo výslovnosti niet rozdielu – kým zvony majú svoje „bytie“ v tom, že bijú, čo je takpovediac ich životný údel a zmysel jestvovania, „rozkmitajú priestor do zákonov vbitý“ (tamže), človek akoby svoje bytie, zmysel svojej existencie ešte stále nerozpoznal, alebo ho ani nechcel rozpoznať, lebo prináša so sebou záväzky, ktoré nie je ochotný na seba prevziať. Verš „Odpradávna bijú, naprotiveň svetu“ (tamže) akoby ešte vypuklejšie zvýrazňoval túto pravdu – zvon, ktorý je svojou podstatou neživý, má paradoxne údel svojím bitím prebúdzať zaspaté bytie človeka.

Motív zo sakrálnej sféry na vypovedanie životnej pravdy využila autorka aj v básni Noc kostolov. Sám názov je interpretačne podnetný. Na prvom pláne odkazuje jednak na rovnomennú akciu organizovanú kresťanskými cirkvami na Slovensku, ktorej zmyslom je sprístupniť širokej verejnosti svoje chrámy vo večerných a nočných hodinách na modlitbu, pobudnutie v tichu atď. Možno ho však čítať aj na druhom pláne, a to cez upotrebené substantívum noc, ktoré obyčajne nadobúda negatívne konotácie temnosti, otupenosti – akoby autorka vytvorila otrasný paradox – kostol, ktorý má byť priestorom hlásajúcim životné pravdy, večný zákon, zaspal, prestal plniť svoje poslanie, ťažko s istotou rozhodnúť, či príčinou je strata chuti a odvahy jeho služobníkov, alebo neochota ľudí, stojacich vonku, vojsť a počúvať, a tak sa nechať poučiť. Kostol tematizovaný v básni je prezentovaný ako domov, ba autorka ho personifikovala, keď ho zobrazuje optikou matky, ktorá volá svoje deti, aby sa vrátili k nej: „Mať dávna vzdychá, pozýva domov“ (tamže, s. 23). Autorka pranieruje pýchu, ktorá je ako mok, síce chutný, vyvolávajúci slasť, ale opojný pre toho, kto ho vypije príliš veľa. Motív moku zároveň odkazuje na neodolateľnosť zdanlivých dobier, ktorých sa pýcha ukazuje byť zdrojom. Kostol je zároveň útočiskom, ktoré „Ovlažiť srdce, pookriať láka“ (tamže).

Videnie mesta a jeho reálií, ktoré autorka čitateľom ponúka, nie je však iba plné negatívnych postrehov – takú básnickú zbierku by asi len s nevôľou dokázala venovať rodnému mestu. Na druhej strane si pravdepodobne jasne uvedomuje, že je potrebné poukázať aj na odvrátenú tvár vecí, aby tak zobrazila realitu v akejsi vnútornej rovnováhe – neidealizuje, ale ani neupadá do dezilúzie.

Zobrazovanie pozitívnych polôh života realizuje motívmi, ktoré odkazujú na svetlo, jas, ktoré ožarujú všetko naokolo. Zároveň svetlo je fenomén, ktorý ako náprotivok tmy, v zbierke reprezentovanej motívom noci, umožňuje dobre vidieť – nielen javovú stránku vecí, ale aj ich vnútornú podstatu, teda správne hodnotiť to, čo život prináša. Svetlo spôsobuje radosť, kým tma – noc je zdrojom strachu, neistoty: „Zažiarilo Svetlom mesto tŕnisté“ (tamže, s. 27). Použitie slova Svetlo ako propria a zároveň názov básne Lumen (ktoré v latinčine taktiež znamená svetlo) jasne odkazujú na ďalšiu kresťanskú akciu, rovnomenný hudobný festival s množstvom sprievodných programov, realizovaný každoročne v Trnave. Núka sa však aj iná možnosť interpretácie, nezávislá od pravdepodobného kontextu festivalu, ktorého sa autorka zrejme pridŕžala. V zhode so spirituálnou orientáciou autorky možno proprium Svetlo chápať aj v jeho religióznom význame, odkazujúcom na Krista. Táto spojitosť sa javí byť vcelku vhodná, aj organizátori onoho festivalu zrejme jeho názvom poukazujú práve na tento kresťanský kontext pojmu svetlo. Pozitívne momenty života umocňujú aj motívy farby, hudby a spevu, ktoré rozochvievajú mysle i srdcia ľudí.

Záver

V práci Polyvalentnosť poézie Gabriely Izakovičovej Spustovej sme si kládli za cieľ jej rozsiahlu básnickú tvorbu jednak literárnohistoricky uchopiť a jednak subjektívne literárnokriticky interpretovať. 

V literárnohistorickej časti sme najprv stručne načrtli súčasný stav slovenskej literatúry – osobitne poézie, pričom sme čerpali z postrehov a zistení literárnych vedcov, ktorí sa systematicky venujú súčasnej slovenskej poézii. Nevychádzali sme teda iba z jedného zdroja, hoci aj taký sa nám núkal, ale upotrebením širšej palety názorov sme chceli tvrdenia o súčasnej poézii objektivizovať, resp. ponúknuť pohľad na jednu a tú istú tému z viacerých uhlov pohľadu, aby zistenia nevyznievali jednostranne, hoci o správnosti úsudku citovaných literárnych vedcov nemáme pochybnosti.

Zľava sme ohraničili fenomén súčasnej slovenskej poézie zmenou spoločensko-politickej situácie po Nežnej revolúcii roku 1989, ako sa to tradične uvádza aj v dejinách slovenskej literatúry, pravá hranica, pochopiteľne, v tomto momente zatiaľ nejestvuje, súčasný stav práve prebieha, hodnotiť ho bude možné a náležité až po uplynutí potrebného času.

V stručnosti sme spomenuli najvýznamnejšie zmeny, ktoré sa v závere 80. a v priebehu 90. rokov uskutočnili v poézii, ako bol posun v tematickej, motivickej i formálnej oblasti smerom k akémusi provokatívnejšiemu módu. Reprezentantmi mladšej generácie, ktorej bol blízky onen posun, sú napríklad J. Urban, I. Kolenič; spomenuli sme formovanie tzv. rockovej generácie i tendenciu nadväzovať na tvorbu tzv. bítnickej generácie.

V literatúre ako celku sa obnovuje pluralitný model jestvovania, ktorý bol prítomný v medzivojnovom období. Ako dôsledok takmer bezmedznej publikačnej slobody sa objavuje vydávanie diel s poklesnutou umeleckou hodnotou, ktoré sa javia byť priam miestami gýčové, čo je stav pretrvávajúci v podstate dodnes, ktorý mohol spôsobiť aj enormný nárast súkromných vydavateľstiev.

Poézií nultých rokov a poézii našej bezprostrednej prítomnosti podľa niektorých autorov chýba hodnotiaci aspekt, „scivilnieva“, sýti sa aktuálnym dianím, negatívnymi stránkami spoločenského života, medializovanými kauzami a pod.

Fenoménom posledného obdobia sú sociálne siete na internete a pestrá paleta fór, ktoré otvárajú nové publikačné priestory nielen pre začínajúcich autorov. Tým však okrem pozitív vzniká aj nebezpečenstvo bezbrehého uverejňovania textov s malou, alebo takmer žiadnou umeleckou hodnotou. Navyše sa tým znemožňuje, resp. značne sťažuje literárnej vede reflektovať takúto tvorbu.

Do načrtnutej situácie súčasnej slovenskej literatúry sme integrovali tvorbu Gabriely Spustovej Izakovičovej. Stručný životopis poukázal na niektoré momenty, ktoré potenciálne mohli ovplyvniť autorkinu tvorbu. Je z neho zrejmé, že literatúra je stálou a významnou zložkou autorkinej existencie, ktorá ju sprevádza už od čias základnej školy. Účasť na rôznych literárnych súťažiach a členstvo v organizáciách s umeleckou potenciou len potvrdzujú tento fakt. V súlade s témou tejto práce sme sa sústredili iba na autorkinu poéziu, beztak prozaická tvorba zostáva u nej v úzadí, a v jej rámci iba na poéziu pre dospelého príjemcu. V prehľadnej forme a v chronologickom poradí sme uviedli priebeh jej tvorby a pri každej zbierke spomenuli jej krátku charakteristiku, ktorá jednak vystihuje hlavné myšlienky danej zbierky, jednak má informatívny rozmer pre tých, ktorí nemajú osobný kontakt s autorkinou tvorbou. V prípade niektorých konkrétnych zbierok uvádzame aj recenzné postrehy. Žiaľ, literárna tvorba autorky, hoci počtom relatívne rozsiahla, nebýva vždy predmetom záujmu literárnych kritikov, takže aj počet recenzií je poskromný. 

V prvej časti tejto práce sme sa sústredili aj na identifikovanie kľúčových formálnych, tematických a motivických ukazovateľov. Javí sa, že autorka uplatňuje vo svojej tvorbe tradičné básnické formy, napr. sonet, siaha aj po náročnejšom tvarovaní veršov v elegickom distichu, ale uplatňuje aj voľný verš, či usporiadanie veršov do rôznych strofických útvarov, ktoré v literárnej teórii nie sú vždy pomenovateľné, resp. nejde o tradičnú formu. Aj pri uplatňovaní voľného verša však sleduje rytmus, ktorého sa nevzdáva, čo aj ona sama považuje za dôležité. Motivická a tematická oblasť jej tvorby sa napája z rôznych zdrojov – pravdepodobne najväčším zdrojom je Biblia a kresťanská tradícia, ale aj svet, ktorý sa jej nejakým spôsobom javí a ponúka, ako aj udalosti každodenného života.

Druhá časť tejto práce je interpretačná. Z poznania tvorby Gabriely Spustovej Izakovičovej, ktorá vykazuje akési tri roviny alebo vrstvy, sme túto časť rozdelili na tri kapitoly. Prvou rovinou, a pravdepodobne najzávažnejšou, je spirituálna poézia, ktorá, ako sa javí, je kresťansky orientovaná. Druhú tvorí reflexívna lyrika a existenciálna poézia, no i tá sa poväčšine napája z duchovných zdrojov, resp. nastolené bytostné otázky sa často riešia práve optikou spirituálno-kresťanskou. Nakoniec tretiu rovinu tvorí poézia tematizujúca mesto a jeho reálie. Nejde však o poéziu tohto typu vo vlastnom zmysle slova – aj tu sa za mestom a jeho reáliami ukrývajú predovšetkým autorkine výpovede z hĺbok jej vnútra, ktorým mesto a jeho reálie vytvárajú akúsi kulisu.

Na interpretovanie v každej zo spomenutých rovín sme si zvolili reprezentatívne zbierky, ktoré sme podrobili relatívne ucelenému interpretačnému nazeraniu. Nepostupovali sme od básne k básní, aby nevznikali akési izolované interpretácie, ale skôr tematicky, uplatňujúc najmä analýzu vybraných zbierok na úrovni formy, motivickej a tematickej oblasti, čím vznikali akési súvislé interpretácie.

Hoci spirituálna poézia a jej interpretácia tvorí samostatnú kapitolu druhej časti diplomovej práce, predsa však náboženské, či biblické motívy, resp. kresťanské nazeranie sa vinú aj ostatnou autorkinou tvorbou, ktorá sa ako taká nejaví byť spirituálnou, takže môžeme usudzovať, že Gabriela Spustová Izakovičová je poetkou so silným sklonom k duchovno-kresťanskému videniu a zobrazovaniu sveta.

Použitá literatúra

Pramene

SPUSTOVÁ, Gabriela. 2005. Hlbiny. Trnava: HKPS, 2005. ISBN 80-89214-05-3.

SPUSTOVÁ, Izakovičová Gabriela. 2012a. Stony apokalyptických čias. Suchá nad Parnou: RUAH, 2012. ISBN 978-80-971028-06-7.

SPUSTOVÁ, Izakovičová Gabriela. 2012b. Tŕňové mesto. Suchá nad Parnou: RUAH, 2012. ISBN 978-80-89604-07-4.

SPUSTOVÁ, Izakovičová Gabriela. 2013. Poéma o Cyrilovi a Metodovi. Suchá nad Parnou: RUAH, 2013. ISBN 978-80-89604-10-4.

SPUSTOVÁ, Izakovičová Gabriela. 2015. Sonety. Suchá nad Parnou: RUAH, 2015. ISBN 978-80-89604-23-4.

SPUSTOVÁ, Izakovičová Gabriela. 2016a. Elégie o Sedembolestnej. Suchá nad Parnou: RUAH, 2016. ISBN 978-80-89604-14-2.

SPUSTOVÁ, Izakovičová Gabriela. 2016b. Poéma o láske a zrade. Suchá nad Parnou: RUAH, 2016. ISBN 978-80-89604-22-7.

SPUSTOVÁ, Izakovičová Gabriela. 2017. Trinásta komnata. 2. tlačené vydanie. Suchá nad Parnou: RUAH, 2017. ISBN 978-80-89604-35-7.

SPUSTOVÁ, Izakovičová Gabriela. 2018a. Silencium. 2. vydanie. Suchá nad Parnou: RUAH, 2018. ISBN 978-80-89604-36-4.

SPUSTOVÁ, Izakovičová Gabriela. 2018b. Talitha kum. Dievča, vstaň!. 2. vydanie. Suchá nad Parnou: RUAH, 2018. ISBN 978-80-89604-30-2.

SPUSTOVÁ, Izakovičová Gabriela. 2019. Erby brehov. Suchá nad Parnou: RUAH & LOGOS ART KLUB, 2019.  ISBN 978-80-89604-52-4.

Sekundárna literatúra

Benedikt XVI. 2006. Deus caritas est. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2006. ISBN 80-7162-594-9.

Biblia. Sväté písmo Starého a Nového zákona. 2012. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2012. ISBN 978-80-7162-888-0.

BIZNÁROVÁ, Lucia. 2015. Podoby angažovanosti v súčasnej slovenskej poézii. In: Česká a slovenská poezie: Slovo a mlčení. Red. I. Pospíšil a A. Zelenková. Brno: Česká asociace slavistů, 2015, s. 19 – 25. ISBN 978-80-905336-8-4.

BRUNCLÍK, Jozef. 2007. Umenie ako nástroj sebarealizácie. In: Katolícke noviny. 2. 12. 2007, s. VII. CALTÍKOVÁ, Milada. 2010. Slovenský jazyk a literatúra. Nitra: Enigma, 2010. ISBN 978-80-89132-93-5.

ČÚZY, Ladislav a kol. 2006. Panoráma slovenskej literatúry III. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006. ISBN 80-10-00846-X.

GRUPAČ, Marián. 2015. Podoby súčasnej slovenskej poézie (1989 – 2011) a formy jej propagácie. Žilina: Žilinská univerzita. 2015. Bez ISBN.

Ignác z Loyoly. 1995. Duchovné cvičenia. Trnava: Dobrá kniha, 1995. ISBN 80-7141-078-0.

JUHÁSOVÁ, Jana. 2018. Medzi schémou a inováciou. Litanicko-repetitívna forma v slovenskej lyrike 20. a 21. storočia. In: Litikon, 2018, roč. 3, č. 2, s. 68 – 78. ISSN 2453-8507.

Katechizmus Katolíckej cirkvi. 1998. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1998. ISBN 80-7162-253-2.

MICHALOV, Jozef. 2000. Ranokresťanská filozofia. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2000. ISBN 80-8050-33-8.

MIKULA, Valér. 2017. Socialistický realizmus. Texty a interpretácie. Bratislava: Univerzita Komenského, 2017. ISBN 978-80-223-4322-0.

PAUER, Jozef. 2009. Vznešeno, konflikt a jeho premena. In: Filozofia, 2009, roč. 64, č. 9, s. 839 – 848. ISSN 0046-385 X.

Príručka slovenského pravopisu pre školy a prax. 2011. Zost. I. Ripka a kol. 4. upravené vydanie. Bratislava: OTTOVO NAKLADATEĽSTVO, 2011. ISBN 80-969159-1-6.

Slovník biblickej teológie. 2003. Red: X. L.-Dufour. 2. opravené slovenské vydanie. Trnava: Dobrá kniha, 2003. ISBN 80-7141-414-X.

ŠTRAUS, František. 2007. Slovník poetiky. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2007. ISBN 978-80-89222-27-8.

TOMAŠOVIČ, Pavol (ed.). 2018. Trnavská poetika. Trnava: LOGOS ART KLUB, 2018. ISBN 978-80-971029-1-3.

Internetové zdroje

FORDINÁLOVÁ, Eva. Bez roku publikovania. Keď to aj my vzdáme, čo po nás zostane? [online] [cit. 2020-05-04]. Dostupné na internete: https://gabriela-spustova-izakovicova.webnode.sk/products/fordinalova-eva-ked-to-aj-my-vzdame-co-po-nas-zostane-recenzia-knih-gabriely-spustovej-silencium-sonety/

RÉDEY, Zoltán. 2004. Priemet súčasnej civilizačnej situácie do slovenskej poézie. [online] [cit. 2020-05-04]. Dostupné na internete: https://www.noveslovo.sk/node/24742