TRNAVA
Možno raz námestím kráčal Boh, ktorý
trnavskú vežu do oblakov zavesil,
možno, keď trnavský zvon srdce otvorí,
padajú z krídel anjelom klávesy.
V tŕňovom meste má dobrý Boh domy,
veternou uličkou naháňam storočia,
keď stojím pred Božou Matkou na priedomí,
neskrýva pohľad pod zlaté obočia.
Tajne blúdim mestom po stopách anjela,
on tŕne na noty Schneidera premieňa,
kráľovnej s tŕňovou korunou – Malý Rím.
Z obrazov Tekela vezmem epitetá
a z veršov Dilonga Bohu pozapletám,
sonet za Trnavu do neba namierim.