Spoveď doby srdcu majstra Viliama Turčányho
PhDr. Viliam Turčány, CSc., Dr. h. c.
(* 24. február 1928, Suchá nad Parnou – † 9.máj 2021, Šelpice)
Jana Horváthová
Viliam Turčány sa stáva pre literatúru zaujímavým a neprebádaným poslom lásky, literárnej a mravnej dokonalosti, ale zároveň nádejou. Aj keď sa v súčasnosti pozeráme na svet zo sedla cválajúceho koňa, ak na to máme, aj tak sme povinní vedieť sa obzrieť na okrúhly ciferník hodín. Možno tí z „Mustangu“ vidia letmo, no beží rovnako aj pre nich.
Ten ich vlastný. A, práve preto je asi bezpečnejšie kráčať pomalšie, vedieť sa z času na čas obzrieť, ako to svojou poéziou, jej nasmerovaním, rovnako v Manifeste podrealizmu ako i v živote, mal na mysli majster v tvorbe „liečivej pre dnešok“, Viliam Turčány.
Koniec koncov, hodiny netreba mať ani na zápästí, bijú v nás, a máme ich zdarma na každej kostolnej veži.
Básnik, prekladateľ a formovateľ slovenskej poézie Viliam Turčány (1928-2021), áno, formovateľ, hoci novodobé panoramatické knihy literárnej histórie, ktoré slúžia študentom aj na osvojenie si kapitol z literárneho diania na pozadí historických udalostí po februári 1948, Viliama Turčányho objavili ako nováčika až po deväťdesiatych rokoch. Práve generácia, ktorá sa dnes s dejinami literatúry oboznamuje, je povinná jeho meno poznať.
Dokonca s AI je človek ochotný viesť tichú oponentúru až boj, práve pre takéto nevedomosti spojenia správneho krstného mena a priezviska Turčány, preto je potrebné si uvedomiť, kam až siaha naivita dnešného človeka, keď si myslí, že na „nete všetko nájde“. Opak je pravdou.
My sa teda pokúsime, dnes, „ aj keď z misky rezancovej polievky sa slíže už radšej rozutekali“, ako označuje majster Viliam Turčány akési koryto básne, poéziu vníma ako belostnú kolísku, ktorú matka s láskou ustlala, vložila do nej dieťa, a až keď z diaľky do jeho spiacej tváre pozerá, vidí a cíti pokoj... až vtedy ju nazýva poéziou“ .
Stále ale máme nádej začať, „hoc“ (použijem s úsmevom, napriek tomu, že samotný autor takéto skracovanie slov nemal rád) sa „rezance“ vrátia ufúľané, vari aj od blata, ale tanier sa opäť naplní. Je síce možné, že spočiatku bude každý rezanec zvlášť chrúpať pod zubami ako halušky nesené Jankom Hraškom na pole, ale pretože bol taký maličký a musel sa ešte veľa naučiť, otec ho káral len za to, že klamal.
No on vedel, čo musel prekonať, kým sa dostal až tam, lebo z halušiek si postavil most, o ktorom jeho otec ani nechyroval. Jemu už v tom čase stačil vlastný krok.
Je až fascinujúce, ako vznikne v človeku pri tvorbe jedného autora, akým bol Viliam Turčány, paralela viacerých svetov, toho rozprávkového a dneška, dokonca viacerých tvorcov rozdielneho veku a z rozdielnych odvetví umenia. Rozprávkového posolstva a poslania slov jedného básnika s dneškom. Snáď mi preto odpustí trochu detinskosti a sveta zázrakov, ktorého však koniec koncov sám Viliam Turčány bol činiteľom.
Ten, kto vedel neustále dávať poéziou lásku, ktorá mala nielen ruky a nohy, hlavu a cit, ale najmä, čo bolo a je dôležité, napriek tomu, že stála na zemi, dovidela ozaj veľmi vysoko a doďaleka.
Všetko toto tvrdenie doložíme, dovysvetlíme. Nazrieme do sveta podrealizmu, do asi len malinkého úlomku z Turčányho tvorby, ale ja verím, že prostredníctvom neho do celého jeho srdca a duše, ktorú slovenskej, ale nepochybne i svetovej literatúre zanechal.
Teória podrealizmu Viliama Turčányho stála na pevných základoch. Zrodila sa po tmavom blúdení a jatrení duší vojnovými spomienkami nadrealistov, ktoré mal nepochybne i mladý Turčány, no vedel, že takto sa nikam človek nepohne, a práve povinnosť literáta je mať akýsi nadhľad, hoci to môže vyznieť zľahčujúco. Musel sa na udalosti pozerať inak a ako človek-tvorca schopný priniesť čitateľovi východisko, bol to aj povinný urobiť, a rozmnožiť tým svoje dary.
Turčány sa preto v podrealistických básňach usiloval upriamiť vnímateľa na prítomnosť, ako bola napríklad báseň Dieťa vydaná v Novej práci v roku 1947, ktorú uvedieme z množstva jeho tvorby.
Ide o obrázok, či dokonca fotografiu človeka, sprvu dieťaťa, no uvedomujúc si v každom z nás pri pohľade na neho prítomný okamih, nové dvere, ktoré nám umožňujú práve pri pozeraní na deti, nádeji pre ne, zatvoriť to temné.
Aké pravdivé až banálne. Aspoň kvôli deťom uvažovať o dare života, o svojej povinnosti nebyť sebeckým, a aj napriek vlastným trýzňam, nespôsobovať trápenie iným, tým, ktorí nám ukazujú, čo život je. A, vedel to bezdetný autor, ktorý si vážil a vážil každé použité slovo, ktoré vo svojom živote vypovedal, napísal…
Jeho častými myšlienkami na otázku rozhlasových redaktoriek či už možno spraviť rozhovor, alebo pripraviť nové vydania jeho kníh boli: „Ešte nie som pripravený.“
V závere svojho života sumarizoval či on zo „svojej nádoby, misky polievky, belostnej kolísky" podaromnici neminul, alebo dokonca nevylial... Boli to jeho slová už v telefonáte z domova seniorov, keďže autorovo zdravie už bolo krehké. Vraj sumarizuje a spomína. Na to, či všetko, čo povedal, bolo správne, nemusí sa za to hanbiť, a vari má ešte dostatok času na juvenilné spomienky venované „tatíčkovi a mamičke“.
Viliam Turčány ale bezpochyby patril Srdcu Matky Božej. Jeho láska a duchovná podstata ho predurčila stať sa živým „radostným ružencom“ oslavujúcim zrod.
Toto tvrdenie doložíme aspoň slovom z básní na rovnakú tému od Vojtecha Mihálika a Viliama Turčányho s mariánskou tematikou (obaja, spolu s Miroslavom Válkom sú zakladateľmi podrealizmu), ktoré sú uvedené v predslove básnickej zbierky Viliama Turčányho Dar z roku 2018.
Autorom úvodnej štúdie, kde sú tieto paralely vyňaté je Peter Tollarovič.
„V Mihálikových Litániách čítame: „Som matkou Boha Spasiteľa, som horiaci víchor lásky, more materstva, pretože som požehnaná medzi ženami.“
Turčány obdobne: „Som matkou slabých dojčeniec, / čo sajú mlieko, mojej lásky v žiali,/ som matkou tých, čo sa mi odovzdali,/ nechajúc krehké rojčenie.“
Alebo Mihálik: „Som Matka nepoškvrnená a nepoškvrnená som pre výstrahu všetkým matkám, ktoré sa narodia v stovkách rozkoší, v pŕhľave a špine.“
A, opäť Turčány: „Som matkou diev a šťastia žien, / ktoré sa vírmi brodí/ na stovkách azda porúchaných lodí, / však vzhliadnuc na mňa ako na sťažeň…“
„Porúchaných lodí“...Neberie na seba sudcu, spolucíti, vníma nás ako ľudí s právom na omyly, neuprednostňuje sklamanie v láske pred svojou synovskou povinnosťou voči Matke Márii, ponúka nám vo svojich slovách cestu, smer. Miluje človeka, oslavuje básňami život. Zaslúži si teda pozornosť, zvlášť v dobe, kedy ten Mustang „doslova letí rýchlosťou dvestoštyridsať koní za hodinu“...Hodina je ale len jedna. Pre každého tá jeho.
Prijmime láskavé srdce autora sprostredkované jeho slovami na papieri, v knihách, nie, nie je v kybernetickom priestore, bolo by treba oskenovať doňho zažltnuté Dejiny slovenskej literatúry od Stanislava Šmatláka, Oskára Čepana či Milana Pišúta i iných, ktorí si Turčányho dielo začali uvedomovať už po boku svojho konškoláka a svojho času pedagogického kolegu v Neapole, Milana Rúfusa, ktorý vstupoval s výzvou už v názve jednej z prvých zbierok Až dozrieme, preto by nám dnes možno Viliam Turčány aj položil otázku tohto typu či sa tak už stalo.
Vedzme, že tieto knihy, ktoré obsahujú prehľad v slovenských dejinách literárneho charakteru, hoci môžu dobu skloňovať ako len chcú, práve podrobný rešerš individuálnym spôsobom, nie prostredníctvom a cez prostredníka, ktorým je počítač, pretože Turčányho poézia politiku nepozná, ale večnosť áno, si zasluhujú ľudské ruky. A cit v prstoch.
Jednoducho sa poprehŕňať a listovať...