Miroslav Válek: O Povinnosti nájsť nové súradnice na lásku
Jana Horváthová
Už dlhé roky sa zamýšľam nad slovami Miroslava Válka z jeho zhudobneného textu Jesennej lásky, ktorá nám zneje aj z éteru v podaní Miroslava Žbirku: " ...pre každé chce umierať, žiť nechce pre nijaké...". Možno fráza, ktorú si dnes pospevujú naše deti, učia sa na Hviezdoslavov Kubín, ale na ktorej obsah je dnes nutné práve tie deti dennodenne upozorňovať. Najmä pre znižovanie hodnoty života, pohľadu naň, ak si totiž nebudeme vážiť toho druhého, člena rodiny, napríklad, staneme sa nechcene zlým vzorom práve pre vlastné deti. Poslaním textu básne je „pre lásku žiť“.
V dnešnej dobe je už dôležité aj to, mať ju vôbec komu dať a nesklamať sa. Vtedy už po viacerých razoch, a to nehovoríme o láske muža a ženy, môže nastať problém po mnohých zlomoch.
Ale, začneme teda nádejným slovom inak skôr nádeje zbaveného, no o to hlbšieho a kvalitnejšieho autora, ktorým Miroslav Válek v skutočnosti bol. Ukázal na „to vlastné“, aby pretvoril to naše srdce. Preto je potrebné možno ukazovať rany a sklamania, a najmä skutočnosti, z ktorých vznikajú, ľudí tých, ktorí o to stoja, aby ich dali najavo. A, my rodičia, budeme ale dúfať, že možno aj básne Miroslava Válka v tej budúcej generácii našich vnukov nebudú len ľahkým popevkom na skrátenie chvíľ, ale dôvodom na zamyslenie sa nad myšlienkami, ktoré sa už z totožnej doby, aká je dnes, zrodili. Tam ale existovalo viacero východísk. Boh mal ešte slovo. Dnes ho ozaj musíme už len túžobne hľadať medzi riadkami básní tých, ktorí ho doslova videli odchádzať. A, hoci mlčali, možno plakali, dokázali ho svojimi riadkami pozachraňovať v takej podobe, aby sme sa možno aj práve vďaka nim, mohli my zobudiť.
Začnem úvahou, možno polemikou, pri ktorej príde opäť na povrch myšlienka na úsilie alebo skôr nastavenie, do akej miery sa o život „oplatí“ bojovať, keďže sme začali nemilým pocitom, či skôr trendom, hrozbou, že je niekedy lepšie aj ne/bojovať. Nechcem sa v literárnom texte dotýkať témy eutanázie, ale postoj ku a hodnota života, ak ju teda spomíname, sa tým ozaj znižuje. Kým teda Válek už v Jesennej láske tvrdí, že je treba pre lásku žiť ( viď citát textu), je to prinajmenšom opozitum spomenutého, ako i akejkoľvek inej túžby svoj život obetovať nie plodením a množením skutkov, prostredníctvom bytia, ale jeho ukončením. Kedy už ozaj viera umiera.
Válkova viera v potrebu života a prežitia je ale príznačná od povojnových čias, keď ako študent trnavského gymnázia sa spojil s manifestom podrealizmu.
Ten mal za úlohu práve pretŕhať nite medzi hrôzami minulosti, ktoré sa objavovali v poézii nadrealistov, kde bola veľká túžba stále šliapať po tej istej krvavej kaluži krvi a dusiť tlkot srdca prichádzajúcich generácií. Preto chcem pri autorovi, akým bol práve tento, začať východiskom, ktorým koniec koncov, poézia v skutočnosti aj je. Na krátkej ploche dokáže ponadväzovať myšlienku, navodí otázku, prevedie cez peklo a pustí až vo svetle, kam aj tvorba Miroslava Válka zaviedla mňa.
Dotkneme sa tém, ktorá nám zosúladí jeho vnútorný svet s vlastnou tvorbou. A, keďže sa jeho meno spomína práve v súvislosti s Viliamom Turčánym a Vojtechom Mihálikom, ako sme spomínali, ktorí stáli pri zrode podrealistického manifestu, môžeme sa rovno začať pýtať, kam autor a politik skryl, teda dokázal ukryť, svoju neochvejnú vieru pred zničením.
Možno práve do "súradníc Lásky", ktoré sa pred nás postavili dnes a sú našou už ozaj jedinou nádejou pred zhynutím ducha. Možno aj tento text je písaný prostredníctvom klávesnice stroja, no nie je strojom, je cítený a určený je pre srdce a myseľ človeka.
Použijem aj tak trochu matematiky na akýsi výpočet krokov. Vezmime si len existenciu osovej súmernosti, zrkadla. Nemôžeme, samozrejme, pokiaľ sa nenachádzame v panoptiku, alebo netrpíme psychiatrickým ochorením, chcieť nič iné, iba to, aby sa láska stala zrkadlom, alebo aby bola ním odzrkadľovaná. Nik nežiada okamžitý efekt pingpongovej hry, ale akýsi tok krvi, ktorá sa nezamrazí pri jednom slove, ktorá umožní pozobúdzať hlavy a hlavičky ľudí ako kvietky snežienok z pozamŕzanej zeme. Nech je to teda poézia, čo sa zobúdza v hlase každého jedného.
Dieťa píše jednotku sprava doľava, čo je označené ako prejav nezrelosti. Áno, ale zároveň aj čistoty svedomia. Vidí totiž čísla a písmená cez ešte "nepopísanú priehľadnú tabuľu svojho ducha" ako zrkadla. No, a práve preto by láska mala mať podobu tej pravo- ľavej jednotky, ak je odrazom toho nášho pohľadu na onú osobu. Podľa toho, z ktorej strany sa na ňu pozeráme a na akej sa nachádzame.
A, aby tú zdanlivo nekompletnú jednotu dvoch bytostí utvorila v jeden už ozaj pevný celok, chce to jedno veľké klbo nití, ktoré nám, hoci „zlomené pod kabátom“ ponúka majstrovské dielo Miroslava Válka.
Už mladí v čítankách sa stretnú s jeho Niťami, no nerozumejú, prečo ich, a práve prečo pod oným kabátom, musel a pred kým, autor skryť. Že, keď skryje radšej pod kabát bolesť, „a tým, „čo ho ľúbia, nebude jednostaj opakovať slová o sklamaní….bude pre ich lásku luhať…“... Samozrejme, v prípade tejto osobnosti našich aj politických dejín, ide aj o precitnutie z toho, že nie je všetko v tom socializme tak, ako si vzletná hlava umelca na jeho začiatku predstavovala.
No, neanalyzujme politiku. Poďme k slovám básnika - novodobého evanjelistu, ktorý v živote, nie v smrti pre lásku, našiel východisko a tým pre nás cestu k Bohu.
Poézia Miroslava Válka je strhujúca. Jej smutné tóny prebodnú srdce súčasníka po dvoch básňach. Jej hĺbka, voľba slov ovplyvnená dobou: " Ručičky hodín stoja popoludní/lká starý klavír svieca zhasína/obrázok krásnej ženy bledne v studni/voda sa vlní káder rozpletá//
O okraj studne bola opretá/je to už dávno spieva o nej jeseň/šedivým mrakom keď sa zhromaždia/Básnik sa teší Píše na to báseň/a zapína si kabát do dažďa//" ( Obrázok z posledného plesu)
Táto clivá strhujúca báseň je to zbierky Jesenná láska, ktorá je skôr súhrnom tvorby z viacerých období, je plná plaču z doby, túžob po láske, o pokrytectvách skrytých „v kabátoch“, obrátených stranách charakteru.
Báseň je písaná bez diakritiky, plynie ako celok, " voda v onej studni, ktorú dotykom čeríš dľa želania a smerom tlaku, ktorý ruka na hladine vody vyvinie. Môžme si s ňou robiť, čo chceme.
Jeho: " /Stával tam vandrák, príliš na to pyšný,/ že kráľovná má rada chudákov,/a zasnívaný nad halúzkou višní/netušil ešte, koľko prázdnych slov//
sa onedlho o okienku stratí./Veď bolo isté: čosi zostane;/ napríklad krížik z púte, ktorý kúpila ti/ a položila prosto do dlane..."
Verše z básne Okienko, o vzniku a zániku... vznikáme a zanikáme láskou...
"Netreba k tomu mnoho ambície, stačí pár dosák, klinec hrdzavý/ a veľká láska, ktorá ešte žije,/....//
....A zostanú aj mnohé krajšie veci,/tie, o ktorých sa teraz nevraví/a ktoré budú závidieť ti všetci,/až budeš odpočívať v hrobe meravý.//"
Básni Okienko dáva autor presnú líniu. Ukazuje, ako ju treba vnímať . Láska, zrada, odpustenie a význam ducha a jeho naplnenie je pre Válka jednoznačne dôvod. V tejto básni doslova vykresľuje človeka. A, hoci i v závere života, je preňho východiskom...
Predstavte si hlavu mieriacu do oblohy myšlienkami, neustále ale pochybujúcu o slove, ktoré sa povedalo, "srdce, krížom vyryté a každým klamstvom nohy vnárajúce sa do zeme… Tu už vidíme pochybnosti u básnika a „do zeme“ ho vnára práve klamstvo.
A, napokon, pokoj ducha naplneného konečne krásnym, " o ktorom sa nevraví a budú ho závidieť všetci, keď bude v hrobe odpočívať meravý...".
Ako som písala, Válek vníma srdce, život, dušu ako klbko... preňho možno " Sklamanie nie je hračkou pre mačiatka/ jak klbko nití ktoré gúľajú si..." ( Sklamanie)
Básne o láske, ktorú umlčali, " No jednako ju pochovali do pivnice,/tak ako zlodeja, čo kradol v kostole,/ jej biele perly rozhadzujúc po stole."
(Hmlistá noc) Báseň o Pravde, ktorú " z pivnice" pretvárajú na Lož. " Tu je jej obraz: mala modré oči,/ tu leží zvädlý kvietok maličký;/ v tú hroznú noc ho mala vo vrkoči,/ no do hrobu jej dajú pátričky…" (Hmlistá noc)
Ktoré potom ako jednotlivé perly ponúkajú pretvárajúc na svoju, alebo skôr v podobách, aby sa "svojou pravdou na stole stali..."
Báseň mi evokuje tzv. " Barbarskú noc " z roku 1950, keď pochovali "pravú vieru v strachu, perly pohádzané v prachu podupali, a vyťahujú už len " čiernu, jednu po druhej." Z ľudí spravili vzájomných nepriateľov.
Mohli by sme použiť aj slová Štefana Sandtnera a jeho dielo Modlitba o duše a verše " ... /a mŕtvych priviazali za jarmo. Ťahajte káru. Zisk chce zobecnieť.../“.../ a vnára sa jak ostrá dýka/ do tisíc stránok života/ a kazí, kántri, kastruje/ a iba troska / z nás tu je.../ a hlas don Bosca...//“.
Básnik Miroslav Válek je aj básnikom zobrazujúcim vlnenie doby, ktorá prílišným odklonom od hodnôt, pod vplyvom času, postupne popretŕhala napojenie sa na pravdu. Je dôležité vziať preto malý koráb postĺkaný zo spomienok a nite ponapínať.