Benjamín Škreko
Vyštudoval knihovedu a vedecko-technické informácie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako redaktor. Debutoval zbierkou humoresiek Výhovorka (1984). V roku 2011 vydal zbierku epigramov a aforizmov Neskorý zber. Je víťazom súťaže Poviedka Eurotel 2002. V roku 2015 napísal pre svoje mesto Sonety pre Trnavu a v Spolku slovenských spisovateľov mu vyšla zbierka poézie Babie leto. O rok neskôr prezentoval zbierku Ja som nespal. V roku 2018 mu vyšli dve knihy, básnická zbierka Kam z kanapy a kniha sonetov Pätnásť chrámov a jedna veža.
Lovci vôní
1
Na svete je toľko vôní, ako žien.
Márna sláva, raz si vybrať nemôžem.
Lúka, mesto, všetko nimi vyváňa,
ženami sa hlási raj i nirvána.
R.
Z hôr i dolín
do srdca mi, vietor, vône navej.
Nedovolím
iným kráčať stopou mojej pravej.
Ledabolým
gestom pred ňou klobúk z hlavy zložím,
ujdem krovím,
vystrašený z toľkých ženských množín...
2
Dobre volám toto číslo? Kto tam je?
Večer bude konča parku lietanie!
Víri perie, to je krása, to je lov.
Lapajú tam lovci vôní anjelov.
R.
Z hôr i dolín
do srdca mi, vietor, vône navej.
Nedovolím
iným kráčať stopou mojej pravej.
Ledabolým
gestom pred ňou klobúk z hlavy zložím,
ujdem krovím,
vystrašený z toľkých ženských množín...
3
Kto sa v noci plazí milej po stope,
asi nemá doma všetkých pokope.
Dievča hladkaj, svinku škrabkaj, kone bi,
prevezú ťa divým cvalom po nebi.
R.
Z hôr i dolín
do srdca mi, vietor, vône navej.
Nedovolím
iným kráčať stopou mojej pravej.
Ledabolým
gestom pred ňou klobúk z hlavy zložím,
ujdem krovím,
vystrašený z toľkých ženských množín...
Pár dní s tebou
(Rondeau redoublé)
Pár dní s tebou... To je ošiaľ!
Čas nám do hry vášeň rozdá.
Nežnú bolesť strieda novšia,
svit ich stlmí spevom drozda.
Borovice vtáky hostia,
ovce nájdu potme košiar.
Moja túžba tiež je prostá:
Pár dní s tebou... To je ošiaľ!
Jahve zaspal. Zoral, dosial.
Drozdí krik znie ako pomsta.
Prosiť, keď aj iní prosia?
Čas nám do hry vášeň rozdá?
Odišla si, ja som ostal,
bez lásky a chudý do šiat,
zbieram silu skočiť z mosta;
nežnú bolesť strieda novšia.
To je ticho! Matka božia...
Hviezdy mliečnu dráhu zlostia.
Ráno vzbĺknu ako požiar,
svit ich stlmí spevom drozda.
Svit ich stlmí spevom drozda.
Svet sa zrazu zmenší o žiaľ.
Od prvotnej smrti po stá,
kým ma do tmy nepoložia.
Pár dní s tebou...
Plus, mínus, krát
(Rondel)
Obzor je čiara pod účtom Boha,
čo si si doprial, teraz pekne plať.
Cynický čašník, chechot, lebka, hnát,
dopíja tajne posledný pohár.
Tŕňovým vencom zadieraš o háv
s prašivým vzorom nálezov a strát.
Obzor je čiara pod účtom Boha,
čo si si doprial, teraz pekne plať.
Hlava prázdna, v srdci hlad a dohán.
Zadarmo sú len dni, keď mal si rád.
Tak si to zrátame: Plus, mínus, krát.
Bolesť žien ti pohodíme k nohám.
Obzor je čiara pod účtom Boha,
čo si si doprial, teraz pekne plať.
Sen o koncerte
(Tercína)
Pôjdeme až za horizont, dobre?
Ta, kde súmrak dáva ruže spať.
Rebrík z lúčov o cimburie oprie,
pomkne nás a dodá veciam spád.
Vo vysokej veži, kryté krovím,
lôžko pre dve srdcia akurát.
Viacej si už snívať nedovolím.
Vyšiel by mi z toho koncert rúk.
Tak sa aspoň okolo mňa oviň,
keď tu raz už stojím ako drúk.
Raz darmo
Na výstave olejov a plastov;
jediný návštevník, chorý strom,
v úžase do podlahy vrástol,
nehnute stojí pred obrazmi
skazy.
Leonardo, Michelangelo
klopú si na obláčku na čelo,
industrializmus blázni,
Rembrandt stromu
v hlte vyprchanej protoplazmy
núka historickú skratku
k Saskiinmu zadku.
Nato vrčí klasicista Goya,
len či si čistá, až antická, moja,
čo sa týka výtvarného štýlu.
Aká, taká, do mojich snov vrezaná!
bráni svoju kubistickú milú
ukrivdený hlas Cézanna.
Strom nič, len ústa dokorán,
neschopný súvislého slova.
Ešte nikdy nemal v očiach toľko rán,
žltej žlče, hlienu, čiernej krvi.
Raz darmo, iba človek
má výsadu božej zmluvy
tvoriť umenie.
V bútľavine ako v truhle
vesmírny smútok huhle,
strom odpadáva, kamenie,
aby sa už viac nepohol.
Dalí mu namaľuje
namiesto sĺz uhlie,
len ešte nikto nevie
pre koho.