Meno Benjamína Škreka mnohí z nás identifikujú desaťročia aj mimo Trnavy, nielen preto, že jeho tvorba je originálna, ale aj podoba mena je ľahko „spárovateľná“ s jeho nositeľom. Aj vďaka tomu, že svoje trnavské témy hájil aj v celoslovenskom kontexte. Kedysi z podoby svojho mena vyťažil v Roháči vo svojej rubrike s názvom Tiché škreky. Kým ako spisovateľ si ľahšie poráta svoje papierové „deti“, v prípade novinárskej práce je to naozaj problém. Zatiaľ má na konte 20 rozhlasových kabaretov a hier, štyri divadelné hry a štyri knihy.

Benjamín Škreko (*9. apríl 1949 v Hrnčiarovciach nad Parnou) na základnú a strednú školu chodil v Trnave v období častých reforiem. Do prvej triedy nastúpil v roku 1955 na II. osemročnú strednú školu (Pod Rádiom) na Engelsovej (dnes Rázusovej) ulici, ktorú už pod názvom VI. základná deväťročná škola dokončil v novej pavilónovej škole na Gorkého ulici. V roku 1964 zmaturoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole a potom vyštudoval knihovedu a vedecko-technické informácie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Celý život pracoval ako novinár a popritom bol aj literárne aktívny. Najprv začínal v Trnavskom hlase (1972 – 74), potom v humoristickom časopise Roháč (až do jeho zániku v roku 1991) a do roku 2011 v rozličných periodikách. Napokon zakotvil opäť v Trnavskom hlase ako redaktor (2011 – 2014). Najnovšie je aj čestným občanom Trnavy.

* Hrnčiarovce nad Parnou sú skoro súčasťou Trnavy, aj keď v období, keď si sa narodil, iste nebolo naše mesto také rozrastené. V akom prostredí si vyrastal?

- Bol som šieste zo siedmich detí. Narodil som sa v jednoizbovom domčeku v Hrnčiarovciach nad Parnou, a keď som mal päť, presťahovali sme sa do Trnavy na Linčiansku. Sídlisko pozostávalo z rodinných domčekov a dvojposchodových činžiakov. Byty aj domy prideľoval národný podnik Kovosmalt iba mladým rodinám a toľko detí rozličných vekových kategórií som odvtedy na jednom mieste v živote nevidel. Keď sme prišli zo školy, len sme hodili tašky do kúta a už sme sa naháňali pri potoku, na konskom trhu, na ihrisku alebo len tak medzi barakmi. Vchody či bránky sa nezamykali ani v noci. Dnes sa mi to nechce veriť, ale od šenku U Krištofíka na dnešnej kruhovke pri nemocnici až po tabuľku koniec Trnavy sme sa všetci navzájom poznali podľa mena, vedeli sme, kde kto robí, koľko ich je detí a ako sa učia.

* Čím boli tvoji rodičia? Mali nejaký vzťah k umeniu, alebo dokonca k písaniu?

- Mama bola domáca, ale milovala role, sady a poľné práce. Keď v Hrnčiarovciach dozrievali čerešne a u Zemana marhule, dva mesiace sme nezliezli z rebríka. Ináč krásne vyšívala, od prestierania až po ľudové kroje. Žiaľ, mala astmu a slabé srdce, zomrela ako päťdesiatročná. Tata zobral z meštianky jeho hrnčiarovský sused Ján Hlúbik na saleziánske gymnázium do Turína, ale rok pred maturitou nastala hospodárska kríza a rodičia ho už nemohli financovať. Napokon však robil úradníka, potom v stráži v Kovosmalte. Odmala ho bavila hudba, ovládal harmónium a husle, prekladal z taliančiny, fotografoval, hral ochotnícke divadlo, písal si denníky, knihu spomienok... Tak to cítim, že som toho po ňom hodne zdedil, až na poriadkumilovnosť a zodpovednosť.

* Čo ťa v detstve najviac ovplyvnilo tak, že si si na to neraz pri písaní spomenul?

- To, čo mali v sebe zakódované obaja rodičia, a to je úcta k ľuďom, slušnosť, znášanlivosť, nezištná pomoc. V tomto bola neprekonateľná najmä mama. Keď u nás večer v búrke zaklopal žobrák, pokojne mu darovala otcov oblek. Alebo doviedla z mesta prenocovať kolotočiarsku rodinu s tromi deťmi a pol roka im nedokázala povedať, že už by mohli odísť. U nás siedmich nestrpela, aby sme ostali dlhšie pohádaní. Keď spozorovala hnevy, museli sme sa objať a navzájom si odpustiť. Ostalo nám to dodnes, keď sme už všetci dávno babky a dedkovia.

* Z tých otcových spomienok ste sa dozvedeli nejaké dovtedy zamlčiavané tajomstvá?

- Ani nie, sú to chronologicky zoradené fakty a udalosti o našom rode od začiatku 19. storočia, čiže z čias mojich prapraprarodičov. Vzácne sú preto, že v ústnej forme by sa iste zachovali iba v hrubých obrysoch, ak vôbec. Synovec podľa nich vytvoril taký obsypaný rodostrom, aký nemá ani Pálfy, a to sa ešte chystáme do uhorských matrík, ktoré by nás mohli zaviesť až do jozefínskych, možno až tereziánskych čias. Na jar nás čakajú výpravy na fary v Kočovciach, Abraháme, Pavliciach a ďalších matričných obvodoch, do ktorých nám otec pootvoril dvere. Ešte tento rok chcem z tejto sľubnej suroviny vyťažiť knižku, nie však suchú kroniku, ale zbierku próz s literárnymi ambíciami.

* O tejto knižke bude v našom trnavskom kontexte ešte reč, preto zatiaľ viac neprezrádzajme. Koľká by to bola v poradí?

- Zatiaľ piata. Prvou bola zbierka humoristických poviedok Výhovorka, ktorú sme vydali v osemdesiatych rokoch v spoluautorstve s Milkou Lopašovskou a Tomášom Janovicom, ešte ako kolegovia v Roháči. Druhá je knižka epigramov a aforizmov Neskorý zber. Minulý rok mi vďaka podpore Klubu priateľov Trnavy vyšli Sonety pre Trnavu, ktoré som cizeloval od roku 2011 a konečnú tvár zbierke dal umelecký fotograf a grafický dizajnér Waldemar Švábenský. On upravil a ilustroval aj moju zatiaľ poslednú knižku, zbierku poézie Babie telo, ktorú vlani vydal Spolok slovenských spisovateľov.

* Hoci už humoristický týždenník Roháč dávno zanikol, v našom meste stále žije povedomie, že v ňom mali zastúpenie Trnavčania Ladislav Szalay, Koloman Uhrík a Benjamín Škreko. Aká bola tvoja cestička do jeho redakcie?

- Po skončení vysokej školy som nastúpil najprv do Trnavského hlasu a po dvoch rokoch ma ako svojho dovtedajšieho prispievateľa privinuli na hruď roháčisti. Prilepšoval som si aj písaním pre rozhlas a časom som sa z poviedok a scénok etabloval ako autor kabaretných pásem a hier pred deti aj dospelých. Spomínal som, že otec bol nadšený divadelník a nakazil tým nielen môjho staršieho brata Ferka, vyštudovaného herca v generácii Soničky Valentovej a Karčiho Čálika, ale aj mňa. Chvíľu som sa motal okolo súboru Vysokoškolák, ktorý režisér Július Farkaš doviedol k najvyšším ochotníckym métam na Slovensku, ale viac ako hercovi sa mi neskôr darilo autorsky. Režisér Mikuláš Fehér naštudoval moju drámu v Detve, predtým Karol Spišák komédiu v Divadle Andreja Bagara v Nitre, ďalšie dve hry v réžii Júliusa Bielika, resp. Ladislava Kočana mi uviedla naša domáca scéna, Divadlo Jána Palárika.

* Nejeden pamätník má Roháč zviazaný a dnes si s nostalgiou prezerá farebné karikatúry a číta krátke humorné poviedky. Je to možno aj tým, že vydávať takýto časopis dnes by bolo ekonomicky problematické. Nedarí sa to ani našim českým susedom. V čom spočívala sila redakcie Roháča? Ktoré osobnosti z nej ťa najviac ovplyvnili?

- Bez smiechu si človek nevie život ani predstaviť, preto sú v spoločnosti takí vyhľadávaní rozliční pohotoví vtipkári. Túto rovinu ľudového humoru predstavovali v Roháči rubriky Dvanásť do tucta, Čitateľská anekdotáreň, Noví autori na pokusnej vlne, Aforizmus týždňa a ďalšie, ale aj voľne rozptýlené anekdoty a kratšie útvary. Pri mojom nástupe v roku 1974 pracovalo v Roháči trinásť redaktorov vrátane trojčlenného vedenia. Textová a obrazová zložka boli v pomere asi jedna k jednej. Dve mimoriadne postavy slovenského časopiseckého humoru, nabité energiou a nápadmi ako atómové humoristické elektrárne. Literátov mala na starosti spisovateľka Klára Jarunková, karikaturistov výtvarník Milan Vavro. Doteraz nemôžem pochopiť, ako popri tom ešte dokázali podávať neuveriteľné autorské výkony, pani Klára ako autorka kníh pre deti a mládež a Milan v oblasti voľnej tvorby. Navyše, v Roháči sme pravidelne predstavovali aj autorov z priateľského Dikobrazu a pod hlavičkou Dovezené bez cla karikaturistov a literátov z celého sveta. Roháč týždenne venoval dve strany aj komunálnej kritike, ktorá sa tešila veľkej obľube a pre mnohých nešťastníkov z celej republiky znamenala nielen možnosť vyžalovať sa ako do dutej vŕby, ale vedeli sme pre sťažovateľov vydobyť aj nápravu. Zaklínadlo „dám vás do Roháča“ účinkovalo tak v obchode a službách, ako aj na úradoch a v inštitúciách. V takomto večne bzučiacom úli som ako mladý autor nasával poznatky a skúsenosti starších kolegov všetkými zmyslami. Keďže som sa prejavoval písmenkami, najviac pre mňa znamenali rady a korekcie Kláry Jarunkovej, hlavného sekretára a vynaliezavého autora Kala Uhríka, básnika a mysliteľa Tomáša Janovica, ale aj vášnivých roháčistov z externého prostredia, ako bol nestor slovenského komiksu Jozef Babušek alebo všestranný génius humoru, povolaním režisér a autor kresleného filmu Viktor Kubal.

* K Roháču sa hlásili aj tí vtipkári, ktorí tam nepracovali, aj keď dochádzali z Trnavy do Bratislavy, napríklad taký režisér Jozef Režucha. Ak sa nemýlim, spolu s Ladislavom Szalayom a Kalom Uhríkom dodával Viktor Kubal Roháču niečo ako žiarivú trnavskú auru, však?

- O tej žiare sa nemýliš, ale s jeho trnavskosťou treba opatrne. Viktor Kubal sa narodil a vyrástol vo Svätom Jure. V Trnave však mal tetu, ku ktorej celé roky chodieval na prázdniny a aj tu pár rokov žil. Naše mesto miloval a hrdo sa k nemu hlásil. Samotná trnavčina bola preňho nevyčerpateľným zdrojom humoru a slovných hračiek. Istý čas kreslil do Roháča komiks o detektívovi Čuli Šolvenovi. Dlho mi vŕtalo v hlave, kde také čudesné meno nabral, až som sa ho na to spýtal. „Ná to som si raz dával v trnavskej staničnej reštaurácii držkovú a rozmýšľal, ako tú postavičku nazvem,“ hovorí Viktor Kubal. „Naraz sa otvoria dvere a nejaký železničiar kričí na čašníka: Je tu Fero? A on mu na to: Je, ale čul išol ven. Buchol som sa po čele: Čuli Šolven! A meno kresleného hrdinu bolo na svete.“ (smiech)

* Nie je obvyklé, aby autor spájal svoju tvorbu s rodným mestom do takej miery, ako ty. Je pre teba Trnava taká inšpiratívna?

- Je. A to až do tej miery, že na náš vzťah pomaly nenachádzam slov. Preháňam, samozrejme, ale pravda je, že môj milovaný Malý Rím je pre mňa viac ako len kopa pekne naukladaných kameňov. Tisícročný rodokmeň Trnavy je plný dramatických osudov, zápasov a príbehov, ktoré pokračujú v nás, a my zas odovzdávame česť, múdrosť a krásu predkov svojim deťom. Môžeme si voliť z radu foriem od vybudovania katedrály až po šírenie dobrého mena prostriedkami vedy, umenia či športu. Mne je najbližšie slovo, a nemusí hneď pretekať sentimentom, ale aj poštekliť a pohroziť ako varovný prst. Nemá význam ďalej môj vzájomný vzťah s mestom naťahovať ako transparent cez ulicu. Všetko som vypovedal v bipolarite záverečného verša sonetového venca Môjmu mestu: Trnava je mnou a ja Trnavou.

* Patríš medzi spisovateľov, ktorí sa riadia dlhodobými plánmi, alebo otváraš dvere múze podľa okamžitej nálady?

- Už som sa priznal, že nemám otcovu systematickosť a disciplínu. Ale ako mi pribúdajú roky, som tuším stále radšej, že nešliapem vzorne vpred s hlavou v chomúte. Ciele sa predo mnou vynárajú, ako sa im zachce, a pôsobia na mňa vždy novou energiou. Mám v zásuvkách počítača niekoľko diel, ktoré by stačilo už len dopísať. Ale hovorím si – načo? Keď nechýbajú mne, obíde sa bez nich aj čitateľ (smiech).

Na fotografii: Pred 40 rokmi. Mladý redaktor Škreko otvára výstavu karikatúr v roháčovskej Galérii R. Hore populárna postavička z komiksu Bill a Mary, ktorý týždeň čo týždeň vymýšľal jeho duchovný otec Koloman Uhrík a kreslila Božena Plocháňová.

Martin Jurčo, foto: autor, archív BŠ