Spomienka na Viliama Turčányho (1928 – 2021)
(K 1. výročiu úmrtia)
ANNA PEŤOVÁ
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
Odišiel v nedeľu 9. mája tam, odkiaľ „Panna a matka, dcéra svojho syna, ponížená a vyššia ako tvory; nemenný, večný zámer Hospodina. ... Z dobroty rosíš pomoc deťom sveta, nielen keď prosia teba vo velebe – pomoc už často pred prosbou k nim zlieta.“ (Dante Alighieri. Božská komédia: Raj. Preložil Viliam Turčány. Tatran 1986) A Matka Božia mu iste prišla oproti a zaviedla ho pred tvár Najvyššieho. A možno tam bol aj Dante ... ktovie ...
Básnik, pedagóg, literárny vedec a prekladateľ. Podľa mňa – geniálny. Sám seba charakterizoval ako pevca. „Som ten, kto skladá piesne tak, ako Láska vnútro nadchýna mi a to, čo vraví, zaznačujem presne.“ (Dante: Očistec) Nositeľ Pribinovho kríža I. triedy a mnohých iných vyznamenaní. Jeho generačnými súpútnikmi boli Mihálik (1926), Válek (1927). Ako jediný z nich sa nespreneveril svojmu presvedčeniu. Nikdy nepísal tendenčnú poéziu. Pri čitateľských posedeniach šokoval obecenstvo svojím recitátorským umením dlhých úryvkov a geniálnou pamäťou. Bol to človek s noblesou, gentleman a kamarát, ľudský a pokorný zároveň. Takto si ho pamätajú tí, čo ho poznali zblízka. Zbožný a so zmyslom pre humor. Práca na preklade Božskej komédie – 14000 veršov – mu trvala 29 rokov. „Tak som vedel, že ak by som sa chcel ženiť, tak by som musel nechať Danteho a ja som dal prednosť Dantemu, pochopiteľne. Nech mi prepáčia všetky dámy, ktoré sa cítia dotknuté ...“ Na preklad Božskej komédie ho nahovoril Jožo Félix. Spolu preložili Peklo a Očistec. Raj, už po Félixovej smrti, prekladal sám. A týmto počinom si postavil pomník. „Exegi monumentum“, ako povedal môj facebookový priateľ alebo aj Alexander Puškin – „Ja pamjatnik sebe vozdvig nerukotvornyj ...“ Miloval dielo Jána Hollého a Proglas, ktorý rád recitovával v staroslovienčine a ktorý prebásnil do modernej slovenčiny „Pretože ústa, ktoré sladkosť necítia, človeka činia, akoby bol z kameňa; a ešte väčšmi od človeka z kameňa je mŕtva duša, každá duša bez písmen.“ Cyrilometodské posolstvo rozvinul aj v útlej zbierke básní Učitelia Slovanov. Knižka, alebo skôr malá brožúrka, vyšla ako bibliofília v Matici slovenskej v roku 1990. „Starší brat opustil Olymp, to bralo; mladší zas Byzant. Tak zobrali semä, aby ho priniesli do našej zeme – aby raz bohatú úrodu dalo. Aby sa po zemi porozrastalo, zvonilo v ústach – i na samom sneme: ‚Národy bez písmen boli by nemé! Slovieni, vravte!‘ – A tak sa i stalo. ... Boli ste záprahom na jednej brázde. Porastie, čomu tu súdené rásť je. Nuž prijmite vrúcny náš vďak.“
Nesúhlasil s nadrealistami. Každý si mohol písať ako chcel, nerešpektujúc nijaké pravidlá a bez dôrazu na zrozumiteľnosť textu. S humorom jemu vlastným začal hovoriť o „podrealizme“. Turčány zastával názor, že báseň musí mať pevné pravidlá a text má byť čitateľovi zrozumiteľný. Rešpektovať poriadok jazyka vedie k dorozumeniu. A nie naopak. Usiloval sa poézii vrátiť jej krásu. Domnievam sa, že sa mu to vrchovato podarilo ...
Vďaka maestro za krásu a zrozumiteľnosť Vašej poézie, ktorou ste nás obdarovali... Requiescat In Pace ...
Zdroj: blog autorky na web denníku Postoj.sk, zverejnené 10.mája 2022
Autorka spomienky je povolaním knihovníčka.